Harry Potter a Fénixov rád

„Eh… jasne,“ rozpačito prikývol Harry. Lune viseli v ušiach náušnice celkom akoby oranžové reďkovky a Parvati s Lavender si to zrejme všimli, lebo sa chichotali a ukazovali na jej uši.

„Môžete sa smiať,“ zvýšila Luna hlas, lebo zrejme mala dojem, že Parvati a Lavender sa smejú na tom, čo povedala, a nie na jej vzhľade, „ale ľudia kedysi verili, že napríklad bľačiaci bzučiak a krčorohý chrapogot vôbec neexistujú.“

„A mali pravdu, či nie?“ podráždene poznamenala Hermiona. „Bľačiaci bzučiak a krčorohý chrapogot predsa nikdy neexistovali.“

Luna na ňu vrhla zničujúci pohľad a urazene odišla a reďkovky sa jej pritom bláznivo hojdali. Teraz už nielen Parvati a Lavender zavýjali od smiechu.

„Nemusela by si urážať jediných ľudí, čo mi veria!“ povedal Harry Hermione, keď išli do skleníka.

„Och, prepána, Harry, obídeš sa aj bez nej,“ utešovala ho Hermiona. „Ginny mi o nej povedala všetko – očividne verí veciam iba dovtedy, kým o nich neexistuje nejaký dôkaz Od dcéry majiteľa Sršňa by som nič iné ani nečakala.“

Harry si pomyslel na hrozivé okrídlené kone prvého večera na Rokforte a na to, že aj Luna ich videla. Nálada mu trochu klesla. Klamala?

No kým sa nad tým mohol zamyslieť hlbšie, podišiel k nemu Ernie Macmillan.

„Chcem, aby si vedel, Potter,“ povedal nahlas, až sa to ozývalo, „že ťa nepodporujú iba čudáci. Ja osobne ti verím na sto percent. Moja rodina vždy pevne stála za Dumbledorom a ja tiež.“

„Ehm… ďakujem ti, Ernie,“ poďakoval zaskočený, ale potešený Harry. Ernie možno bol pri takýchto príležitostiach okázalý, ale Harry mal takú náladu, že si hlboko cenil dôveru niekoho, komu neviseli z uší reďkovky. V každom prípade Ernieho slová zotreli úsmev z tváre Lavender Brownovej, a keď sa Harry otočil k Ronovi a Hermione, zbadal výraz na Seamusovej tvári – vyzeral zmätene, no zároveň vzdorovito.

Nikoho neprekvapilo, že profesorka Sproutová začala hodinu prednáškou o dôležitosti skúšok na VČÚ. Harry by bol radšej, keby s tým už učitelia prestali, lebo ho to začínalo znervózňovať, a pri spomienke, koľko úloh ho čaká, mu zakaždým stiahlo žalúdok, a ten pocit sa ešte výrazne zhoršil, lebo na konci hodiny im dala písomnú prácu aj profesorka Sproutová. Chrabromilčania, unavení a zapáchajúci od dračieho trusu, obľúbeného hnojiva profesorky Sproutovej, masírovali naspäť k hradu takmer mlčky. Mali za sebou ďalší dlhý deň.

Pretože Harry bol hladný a o piatej ho čakal prvý trest u profesorky Umbridgeovej, ani si neodniesol tašku do chrabromilskej veže a šiel rovno na večeru, aby mohol do seba niečo hodiť, kým bude čeliť tomu, čo preňho pripravila. Sotva však došiel ku vchodu do Veľkej siene, zavolal naňho nahnevaný hlas: „Hej, Potter!“

„Čo je zas?“ unavene zamrmlal Harry a otočil sa. Stála pred ním Angelina Johnsonová a bolo na nej vidieť, že je veľmi nahnevaná.

„Poviem ti, čo zas,“ oborila sa naňho a pichala ho prstom do hrude. „Ako to, že si sa nechal zavrieť v piatok o piatej po škole?“

„Čo? Prečo… ach, áno, výber strážcu!“

„Tak si si spomenul!“ vrčala. „Nehovorila som ti, že chcem na skúške celý tím, aby sme našli niekoho, kto zapadne medzi všetkých? Nehovorila som ti, že som špeciálne na to rezervovala štadión? A ty si sa rozhodol, že tam nebudeš!“

„Ja som sa nerozhodol, že tam nebudem!“ bránil sa Harry, ktorého sa dotkla nespravodlivosť tých slov. „Umbridgetka ma nechala po škole iba preto, že som jej povedal pravdu o Veď-Vieš-Kom.“

„Tak teda choď rovno za ňou a požiadaj ju, aby ťa v piatok pustila,“ zlostne prikazovala Angelina. „A je mi jedno, ako to urobíš. Ak chceš, povedz jej hoci, že Veď-Vieš-Kto je výplodom tvojej fantázie, ale v každom prípade tam buď!“

Otočila sa a už jej nebolo.

„Viete čo?“ povedal Harry Ronovi a Hermione vo Veľkej sieni. „Myslím, že by sme mali skontaktovať Magochester United present, či v predchádzajúcej tréningovej sezóne Oliver Wood náhodou nezišiel zo sveta, lebo sa zdá, že Angelinu posadol jeho duch.“

„Čo myslíš, akú máš šancu, že ťa Umbridgetka v piatok pustí?“ spýtal sa Ron pochybovačne.

„Menšiu než nulovú,“ zachmúrene povedal Harry, sadol si za chrabromilský stôl, preložil si jahňací rezeň na tanier a začal jesť. „Ale mal by som to skúsiť, nie? Ponúknem jej, že si za to odsedím dva dni navyše alebo niečo podobné, neviem…“ Prehltol zemiaky a dodal: „Dúfam, že ma dnes večer nebude držať pridlho. Uvedomujete si, že máme napísať tri písomné práce, precvičovať zaklínadlo zmiznutia pre McGonagallovú, vypracovať protikúzlo pre Flitwicka, dokončiť kresbu stromostrážcu a začať s tým hlúpym denníkom snov pre Trelawneyovú?“

Ron zastonal a ktovie prečo pozrel na strop.

„A vyzerá to, že bude pršať.“

„Čo to má spoločné s našimi úlohami?“ nadvihla obočie Hermiona.

„Nič,“ pokrútil hlavou a očerveneli mu uši.

O päť minút päť sa Harry rozlúčil s kamarátmi a pobral sa do pracovne Umbridgeovej na treťom poschodí.

Keď zaklopal na dvere, profesorka sladkým hlasom zavolala: „Ďalej.“ Harry opatrne vošiel a obzeral sa.