Harry Potter a Fénixov rád

Ako na plošine zabočil doprava, skoro vrazil do Rona, ktorý striehol za sochou Lachlana Vyziabnutého, a v ruke zvieral metlu. Pri pohľade na Harryho prekvapene nadskočil a pokúšal sa skryť nové Ometlo 11 za chrbát.

„Čo robíš?“

„Ja… nič. Čo robíš ty?“

Harry sa naňho mračil.

„Ale no tak, mne to môžeš povedať! Prečo sa tu skrývaš?“

„Ja sa… skrývam sa pred Fredom a Georgeom, ak to musíš vedieť,“ vysvetľoval Ron. „Práve išli okolo s hŕbou prvákov, stavím sa, že na nich zase niečo skúšajú. Vieš, nemôžu to teraz robiť v klubovni, keď je tam Hermiona.“

Hovoril veľmi rýchlo, skoro horúčkovito.

„Ale načo máš metlu? Hádam si nelietal, alebo áno?“

„No – teda dobre, poviem ti, ale nesmej sa, dobre?“ pokúšal sa vyjsť s pravdou von Ron a bol čoraz červenší. „Ja – ja myslel som si, že sa skúsim prihlásiť za chrabromilského strážcu, keď už mám slušnú metlu. A je to. Tak sa smej.“

„Ja sa nesmejem,“ povedal Harry a Ron zažmurkal. „Je to skvelý nápad! Bolo by fakt senzačné, keby si sa dostal do družstva! Nikdy som ťa nevidel hrať na poste strážcu. Si dobrý?“

„Nie som zlý,“ pokrčil plecami Ron a bolo vidieť, že mu po Harryho žičlivej reakcii nesmierne odľahlo. „Keď Charlie, Fred a George cez prázdniny trénovali, vždy som im robil strážcu.“

„Takže dnes večer si trénoval?“

„Každý večer od utorka… ale sám. Pokúšal som sa začarovať prehadzovačky, aby leteli na mňa, ale nebolo to ľahké, a neviem, či to bude na osoh.“ Ron vyzeral nervózne. „Fred a George sa budú hlúpo smiať, keď sa ukážem na výbere. Odkedy som prefektom, stále sa mi posmievajú.“

„Keby som tam tak mohol byť,“ trpko si povzdychol Harry a pobrali sa ku klubovni.

„Aj ja… Harry, čo to máš na ruke?“

Harry, ktorý sa práve voľnou rukou poškrabkal po nose, sa ju pokúsil skryť, ale s rovnakým úspechom ako Ron Ometlo.

„To je len porezané… nič… je to len…“

Ale Ron chytil Harryho za predlaktie a pritiahol si jeho ruku pred oči. Chvíľu bolo ticho, hľadel na slová vyryté do kože, potom Harryho pustil a vyzeral, akoby mu bolo zle.

„Veď si povedal, že ti káže iba písať.“

Harry zaváhal, ale koniec koncov Ron bol k nemu úprimný a tak mu povedal pravdu, ako trávil hodiny u Umbridgeovej v pracovni.

„Tá stará ježibaba!“ pobúrene zašepkal Ron už pred Tučnou paňou, ktorá pokojne driemala s hlavou opretou o roh. „Sadistka! Choď za McGonagallovou, povedz jej niečo!“

„Nie,“ okamžite zamietol Harry. „Neurobím jej tú radosť, aby vedela, že ma zlomila.“

„Zlomila? Nemôžeš dovoliť, aby sa jej to prepieklo!“ povedal Ron.

„Neviem, akú má nad ňou McGonagallová moc.“

„Tak potom Dumbledore, povedz to Dumbledorovi.“

„Nie,“ trval na svojom Harry.

„Prečo nie?“

„Má toho aj tak dosť,“ odvetil Harry, hoci to nebol pravý dôvod. Nepôjde prosiť Dumbledora o pomoc, keď sa s ním riaditeľ od júna ani raz nerozprával.

„No podľa mňa by si mal…“ začal Ron, ale prerušila ho Tučná pani, ktorá sa prebrala, ospanlivo ich sledovala a teraz vyprskla: „Tak poviete mi heslo, alebo musím kvôli vám ponocovať a čakať, kým sa konečne vyrozprávate?“

Piatkové ráno bolo rovnako pochmúrne a premočené ako celý týždeň. Hoci Harry automaticky pozrel na učiteľský stôl, len čo vošiel do Veľkej siene, nedúfal, že uvidí Hagrida, a v duchu sa okamžite vrátil k naliehavejším problémom – množstvu domácich úloh a perspektíve ďalšieho večera u Umbridgeovej.

V ten deň ho vzpružili dve skutočnosti. Jednou bolo pomyslenie, že už je skoro víkend, a druhou, že hoci bude posledný trest u Umbridgeovej nepochybne hrozný, z jej okna je výhľad na vzdialený metlobalový štadión, a tak pri troche šťastia možno niečo uvidí z Ronovej skúšky. Boli to slabé lúče svetla, to je fakt, ale Harry bol vďačný za čokoľvek, čo rozjasnilo terajšiu temnotu. Nikdy na Rokforte nezažil horší prvý týždeň.

V to popoludnie zaklopal o piatej na dvere pracovne profesorky Umbridgeovej, úprimne dúfajúc, že naposledy. Pozvala ho dnu. Na stole s čipkovaným obrusom ho čakal pergamen a vedľa neho špicaté čierne brko.

„Viete, čo máte robiť, pán Potter,“ povedala Umbridgeová a sladko sa naňho usmievala.

Harry zobral brko a pozrel cez okno. Keby si posunul stoličku o kúsok doprava, akože sa prisúva bližšie k stolu, niečo by videl. V diaľke chrabromilský metlobalový tím lietal hore-dolu po štadióne a na zemi pri troch vysokých žrdiach s obručami stálo zo päť či šesť čiernych postáv – kandidátov na strážcov. Očividne čakali, kým na nich príde rad. Z takej diaľky sa nedalo rozoznať, ktorý je Ron.

Nesmiem klamať, písal Harry. Rana na chrbte ruky sa mu otvorila a začala nanovo krvácať.

Nesmiem klamať. Rana bola hlbšia, pálila a bolela.

Nesmiem klamať. Po zápästí mu tiekla krv.

Riskoval ďalší pohľad do okna. Ten, čo teraz strážil žrde s obručami, to robil biedne. Katie Bellová za tých pár sekúnd, čo sa Harry odvážil dívať, dala dva góly. Veľmi dúfal, že ten strážca nebol Ron, a sklopil oči zase na pergamen s machuľami od krvi.

Nesmiem klamať.

Nesmiem klamať.