Harry Potter a Fénixov rád

J. K. Rowlingová Harry Potter a Fénixov rád

1 Dudley a dementori

Dosiaľ najteplejší deň tohto leta sa chýlil ku koncu a veľké hranaté domy na Privátnej ceste zahaľovalo ospanlivé ticho. Autá, zvyčajne naleštené, stáli na príjazdových cestách zaprášené a trávniky, kedysi smaragdovozelené, boli vysušené a ožltnuté – pre veľké sucho trval zákaz používať hadice. Keďže obyvatelia Privátnej cesty tým prišli o svoje zvyčajné činnosti – umývanie áut a kosenie trávnikov, utiahli sa do chládku obydlí a okná pootvárali dokorán v nádeji, že vlákajú dnu neexistujúci vánok. Jediný, kto sa zdržiaval vonku, bol dospievajúci chlapec. Ležal na chrbte v kvetinovom záhone pri dome číslo štyri.

Bol to chudý, čiernovlasý chalan v okuliaroch, s vyziabnutým, trochu nezdravým výzorom rýchlo vyrasteného pubertiaka. Džínsy mal potrhané a špinavé a tričko vyťahané a vyblednuté, podošvy tenisiek sa mu odlepovali. Susedia nemali Harryho Pottera pre jeho výzor veľmi v láske, lebo to boli ľudia, podľa ktorých by mal byť zanedbaný výzor trestný, ale pretože dnes večer sa Harry ukrýval za veľkým kríkom hortenzie, okoloidúci ho vôbec nevideli. Vlastne ho mohol vidieť iba strýko Vernon alebo teta Petunia, keby sa vyklonili z okna obývačky a pozreli na záhon priamo pod ním.

Harry mal pocit, že za nápad skryť sa tu by mu mali gratulovať. Teplá tvrdá zem možno nebola najpohodlnejšia, lenže na druhej strane nikto naňho nezazeral a neškrípal zubami tak nahlas, že Harry nepočul správy, ani ho nikto nezasypával nepríjemnými otázkami ako zakaždým, keď sa pokúsil sledovať televíziu v obývačke so strýkom a s tetou.

Ako keby jeho myšlienka vletela cez otvorené okno dnu, Harryho strýko Vernon Dursley odrazu prehovoril.

„Som rád, že nás ten chlapec prestal vyrušovať. A kde vlastne je?“

„Neviem,“ ľahostajne odpovedala teta Petunia. „V dome nie je.“

Strýko Vernon zahundral.

„Vraj pozerať televízor…“ vyprskol jedovito. „Rád by som vedel, čo má v skutočnosti za lubom. Ako keby normálneho chalana zaujímali správy. Dudley nemá ani potuchy, čo sa deje, pochybujem, či vôbec vie, kto je predseda vlády. Mimochodom, v našich správach o tých jeho kumpánoch aj tak nič nie je…“

„Vernon, psst!“ zahriakla ho teta Petunia. „Je otvorené okno!“

„Ach, áno, prepáč, miláčik.“

Dursleyovci zmĺkli. Harry si vypočul veršovanú reklamu na cereálne raňajky a sledoval pritom pani Figgovú, bláznivú milovníčku mačiek z neďalekej Wistériovej aleje, ako sa pomaly vlečie okolo. Mračila sa a niečo si hundrala. Harry bol rád, že sa skryl za krík, lebo v poslednom čase ho pani Figgová pri každom stretnutí neodbytne pozývala na čaj. Zašla za roh a stratila sa mu z dohľadu, keď cez okno znova vyletel hlas strýka Vernona.

„Dudko išiel na čaj?“

„K Polkissovcom,“ nadšene oznamovala teta Petunia. „Má toľko kamarátov, taký je obľúbený…“

Harry len-len že nevyprskol. Pokiaľ išlo o ich syna Dudleyho, boli Dursleyovci až neuveriteľne zaslepení. Zhltli mu všetky primitívne klamstvá o tom, že cez letné prázdniny chodí každý večer na čaj k niektorému chalanovi z jeho bandy. Harry veľmi dobre vedel, že Dudley na nijaké čaje nechodieva, on a jeho banda každý večer ničili detské ihrisko v parku, fajčili na rohoch a hádzali kamene do okoloidúcich áut a detí. Harry ich vídaval na večerných prechádzkach po Malých Neradostniciach. Väčšinu prázdnin strávil potulkami po uliciach a cestou vždy vyťahoval z odpadkových košov noviny.

Harry začul úvodné tóny znelky, ktorá ohlasovala večerné správy o siedmej, a stiahol sa mu žalúdok. Po mesiaci čakania bude možno práve dnešný večer ten očakávaný.

„Letiská sa plnia rekordným počtom dovolenkárov, ktorí tu uviazli pre už druhý týždeň trvajúci štrajk španielskej letiskovej batožinovej obsluhy…“

„Ja by som im dal doživotnú siestu,“ zavrčal strýko Vernon, takže nebolo počuť koniec hlásateľovej vety, ale na tom nezáležalo -vonku na záhone sa Harrymu uvoľnil žalúdok. Keby sa bolo niečo stalo, určite by to bolo v správach na prvom mieste; smrť a katastrofy boli dôležitejšie než uviaznutí dovolenkári.

Pomaly, zhlboka si vydýchol a hľadel na jasnomodrú oblohu. Každý deň tohto leta bol rovnaký: napätie, očakávanie, dočasná úľava a potom znova narastajúce napätie… a vždy čoraz naliehavejšia otázka, prečo sa zatiaľ nič nestalo.

Počúval ďalej, pre prípad, že by zachytil nejakú malú stopu, na ktorej by muklovia nespoznali, o čo v skutočnosti ide – trebárs nejaké nevysvetliteľné zmiznutie, čudná nehoda… ale po štrajku batožinovej obsluhy nasledovali správy o suchu na juhovýchode („Dúfam, že ten odvedľa počúva!“ kričal strýko Vernon. „On, čo má o tretej ráno pustený záhradný postrekovač!“), potom o helikoptére, ktorá sa skoro zrútila na pole v Surrey, o rozvode nejakej slávnej herečky s jej slávnym manželom („Ako keby nás zaujímali ich špinavé záležitosti,“ opovržlivo odfrkla teta Petunia, hoci ako posadnutá sledovala ten prípad v každom časopise, ktorý sa dostal do jej kostnatých rúk.).