Harry Potter a Fénixov rád

„Veľmi dobre vieš, že sú to kúsky nugátu na krvácanie z nosa, alebo vracačky, alebo…“

„...zamdlievačky?“ potichu dokončil Harry.

Prváci jeden po druhom v bezvedomí klesali na stoličky, akoby ich niekto udieral po hlave neviditeľným kladivom, niektorí sa zviezli na zem, iní len ovisli na operadlách stoličiek s vyplazenými jazykmi. Väčšina prizerajúcich sa smiala.

To už Hermiona vystrela plecia a zamierila rovno k Fredovi a Georgeovi, ktorí držali v rukách bloky a pozorne sledovali bezvedomých prvákov. Ron sa napoly zdvihol zo stoličky, chvíľu tak neisto zostal a potom Harrymu zašepkal: „Má to pod kontrolou,“ a potom sa na kresle zošuchol tak hlboko, ako mu to jeho dlhá postava dovolila.

„To stačilo!“ prísne prikázala Hermiona Fredovi a Georgeovi a obaja na ňu pozreli trochu prekvapene.

„Áno, máš pravdu,“ prikývol George, „táto dávka sa zdá dosť silná, však?“

„Dnes ráno som vám povedala, že nemôžete skúšať tie vaše somariny na študentoch!“

„Platíme im!“ rozhorčil sa Fred.

„To ma nezaujíma, mohlo by to byť nebezpečné!“

„Hlúposť,“ namietal Fred.

„Upokoj sa, Hermiona, sú v poriadku!“ ubezpečoval ju Lee a chodil od jedného prváka k druhému a vkladal im do otvorených úst fialové cukríky.

„Áno, zdá sa, že sa preberajú,“ potvrdil George.

Niekoľkí prváci sa skutočne hýbali. Niektorých šokovalo, že sa ocitli na zemi alebo visia zo stoličiek, a Harry si preto bol istý, že Fred s Georgeom ich neupozornili, čo cukríky spôsobia.

„Cítiš sa dobre?“ láskavo sa spýtal George malého tmavovlasého dievčatka, ktoré mu ležalo pri nohách.

„Myslím… myslím, že áno,“ odpovedalo mu roztrasene.

„Výborne,“ pochvaľoval si Fred, ale vzápätí mu Hermiona vytrhla z rúk blok a vrecko so zamdlievačkami.

„To NIE JE výborne!“

„Samozrejme, že je, veď sú živí, či nie?“ hneval sa Fred.

„To nemôžete robiť! Čo keby niekto z nich vážne ochorel?“

„Neochorejú, vždy sme to všetko najprv skúšali na sebe. Chceme len vedieť, či všetci reagujú rovnako…“

„Ak s tým neprestanete, tak vás…“

„Necháš po škole?“ dokončil Fred tónom, ktorý naznačoval, že by to chcel vidieť.

„Dáš nám písať trest?“ uškrnul sa George.

Všetci naokolo sa smiali. Hermiona sa vystrela do plnej svojej výšky, prižmúrila oči a z jej hustých vlasov akoby sršala elektrina.

„Nie,“ povedala a hlas sa jej triasol od hnevu, „ale napíšem vašej mame.“

„To by si neurobila,“ George zdesene cúvol.

„Ale áno, urobila,“ zlovestne potvrdila Hermiona. „Nemôžem vám brániť, aby ste tie hlúposti jedli sami, ale nebudete nimi kŕmiť prvákov.“

Fred s Georgeom zostali ako omráčení. Bolo jasné, že Hermioninu vyhrážku považujú za úder pod pás. Ešte raz na nich hrozivo pozrela, hodila Fredovi blok i vrecko so zamdlievačkami a vrátila sa ku kreslu pri ohni.

Ron sa medzitým na kresle tak posunul, že nos mal zhruba na úrovni kolien.

„Ďakujem za podporu, Ron,“ uštipačne prehodila Hermiona.

„Zvládla si to aj sama,“ zamumlal.

Hermiona chvíľu hľadela na prázdny pergamen a potom sa nervózne ozvala: „Nemá to význam. Už sa nemôžem sústrediť. Idem spať.“

Otvorila tašku a Harry si myslel, že si chce odložiť knihy, ale namiesto toho vytiahla akési dva beztvaré vlnené predmety, opatrne ich položila na stôl pri ohni, nasypala na ne niekoľko kúskov pokrčeného papiera a zlomené brko a odstúpila, aby si pozrela, ako to vyzerá.

„Pri Merlinovi, čo to robíš?“ Ron na ňu hľadel, akoby sa pýtal, či neprišla o zdravý rozum.

„To sú klobúky pre domácich škriatkov,“ oznámila a až teraz pchala knihy do tašky.

„Plietla som ich cez leto. Bez čarovania pletiem naozaj pomaly, ale teraz, keď som už v škole, myslím, že sa mi podarí urobiť ich oveľa viac.“

„Nechávaš tu klobúky pre domácich škriatkov?“ pomaly sa spytoval Ron. „A prikrývaš ich smetím?“

„Áno,“ vzdorovito potvrdila Hermiona a prehodila si tašku cez plece.

„Ale to nie je fér,“ hneval sa Ron. „Podvodom im chceš nanútiť klobúky. Oslobodzuješ ich, keď možno nechcú byť slobodní.“

„Samozrejme, že chcú byť slobodní!“ ihneď trvala na svojom Hermiona, hoci zružovela v tvári. „Neopováž sa tých klobúkov dotknúť, Ron!“

A odišla. Ron počkal, kým zmizla za dverami do dievčenských spálni, a potom odpratal smeti z vlnených klobúkov.

„Mali by aspoň vidieť, čo si berú,“ povedal rozhodne. „Mimochodom…“ zvinul pergamen, na ktorom svietil nadpis práce pre Snapa, „nemá zmysel pokúšať sa dokončiť to teraz. Bez Hermiony to nespravím, nemám ani najmenšie tušenie, čo sa má robiť s mesačným kameňom. Ty áno?“

Harry pokrútil hlavou a pritom si všimol, že bolesť v pravom spánku silnie. Pomyslel si na dlhú písomnú prácu o vojnách obrov a v hlave ho prenikavo pichlo. Veľmi dobre veci, že ráno oľutuje, keď si úlohu nedorobí dnes večer, ale knihy naskladal naspäť do tašky. „Aj ja idem spať.“

Cestou ku dverám do spálni prechádzal okolo Seamusa. Sinavo, no napriek tomu sa mu na okamih zamarilo, že Seamus otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, Harry však pridal do kroku a ocitol sa v upokojujúcom tichu kamenného točitého schodiska bez toho, aby musel strpieť ďalšie provokácie.