Harry Potter a Fénixov rád

Poznal túto pracovňu za jej troch predchádzajúcich obyvateľov. V časoch Gilderoya Lockharta bola oblepená jeho usmiatymi portrétmi. Za Lupina ste tu najčastejšie natrafili na nejakého temného tvora v klietke alebo nádrži. Falošný Moody ju zase zapratal rôznymi nástrojmi a pomôckami na odhaľovanie zločinov a úkrytov.

Teraz však bola zmenená na nepoznanie. Všetko pokrývali čipkové prikrývky a obrusy. V miestnosti stálo niekoľko váz plných sušených kvetov, každá na samostatnej dečke, a na jednej stene visela zbierka maľovaných tanierov a každý zdobilo iné veľké farebné mačiatko s mašľou okolo krku. Boli také škaredé, že Harry na ne hľadel ako zhypnotizovaný, až kým profesorka Umbridgeová znova neprehovorila.

„Dobrý večer, pán Potter.“

Harry precitol a obzeral sa. Najprv si ju nevšimol, lebo mala oblečený krikľavý kvetovaný habit, ktorý celkom splýval s obrusom na stole za ňou.

„Dobrý večer, profesorka Umbridgeová,“ pozdravil odmerane.

„Sadnite si,“ ukázala na malý stolík prikrytý čipkou, prútikom mu pritiahla stoličku s rovným operadlom. Na stole ležal kus čistého pergamenu, očividne čakal naňho.

„Ehm,“ začal Harry, ani sa nepohol. „Profesorka Umbridgeová, hm… predtým než začneme, chcel… chcel by som vás požiadať o… láskavosť.“

Prižmúrila vypúlené oči.

„Ó, áno?“

„No, ja… som v chrabromilskom metlobalovom družstve. A mal by som byť v piatok o piatej pri výbere nového strážcu, a tak som… rozmýšľal som, či by som nemohol vynechať v ten večer trest a… odsedieť si ho namiesto toho niekedy inokedy…“

Ešte prv než dokončil vetu, vedel, že to nemalo zmysel.

„Ó, nie,“ profesorka Umbridgeová mala na tvári taký široký úsmev, akoby práve prehltla mimoriadne šťavnatú muchu. „Ó, nie, nie, nie. Toto je váš trest za to, že rozširujete zlomyseľné, nechutné historky, aby ste na seba upútali pozornosť, pán Potter, a tresty rozhodne nemožno prispôsobovať tak, ako sa to hodí previnilcovi. Nie, zajtra o piatej prídete sem, a na ďalší deň tiež, a aj v piatok a odsedíte si všetko podľa plánu. Myslím, že je dobré, keď preto zmeškáte niečo, čo veľmi chcete. Malo by to prehĺbiť ponaučenie, ktoré sa vám usilujem vštepiť.“

Harry cítil, ako sa mu do hlavy vovalila krv a v ušiach mu zahučalo. Takže on rozširuje zlomyseľné, nechutné historky, aby upútaval pozornosť.

Umbridgeová ho sledovala s hlavou trochu naklonenou nabok a stále sa usmievala, ako keby presne vedela, čo si myslí a čakala, či na ňu znova začne kričať.

S obrovským úsilím sa Harry od nej odvrátil, hodil tašku vedľa stoličky a sadol si.

„No, zdá sa, že už sa učíme ovládať, všakže?“ poznamenala Umbridgeová. „A teraz mi napíšete zopár riadkov, pán Potter. Nie, nie s vaším brkom,“ dodala, keď sa Harry sklonil, že si otvorí tašku. „Použijete jedno z mojich špeciálnych. Nech sa páči.“

Podala mu dlhé tenké čierne brko s nezvyčajne ostrý koncom.

„Chcem, aby ste písali Nesmiem klamať.“ prikázala mu pokojne.

„Koľkokrát?“ spýtal sa Harry, celkom prijateľne napodobňujúc zdvorilý tón.

„Ó, dovtedy, kým vám tú myšlienku nevštepím,“ milo odvetila Umbridgeová. „Tak do toho.“

Prešla k svojmu stolu, sadla si a sklonila sa nad kopu pergamenov. Vyzerali ako písomné práce pripravené na oznámkovanie. Harry chytil čierne ostré brko a potom si uvedomil, čo mu chýba.

„Nedali ste mi atrament,“ ozval sa.

„Atrament nebudete potrebovať,“ povedala profesorka Umbridgeová s náznakom smiechu v hlase.

Harry priložil špičku brka k pergamenu a písal: Nesmiem klamať.

Zhíkol od bolesti. Slová na pergamene vyzerali, akoby ich napísal jasnočerveným atramentom. Zároveň sa mu zjavili na chrbte pravej ruky, akoby mu ich do kože vrezal skalpel – no kým na ne hľadel, koža sa znovu zahojila, a hoci miesto s vyrytou vetou zostalo trochu červenšie, bolo celkom hladké.

Harry sa obzrel na Umbridgeovú. Pozorovala ho a jej veľké žabacie ústa sa roztiahli do úsmevu.

„Áno?“

„Nič,“ potichu povedal Harry.

Opäť pozrel na pergamen, znova k nemu priložil brko a písal: Nesmiem klamať a na chrbte ruky po druhý raz. Rezavá bolesť; slová sa mu znova vyryli do kože a vzápätí sa palivá bolesť stratila.

Tak to pokračovalo. Harry znova a znova písal tú vetu atramentom a o chvíľu si uvedomil, že nepíše atramentom, ale vlastnou krvou. Opakovane sa mu tie slová vyrývali do ruky, zahojili sa a znovu sa zjavili, keď priložil brko k pergamenu.

Za Umbridgeovej oknom nastala tma. Harry sa nespytoval, kedy mu dovolí odísť. Ani len nepozrel na hodinky. Vedel že ho Umbridgeová sleduje, či neprejaví známky slabosti a on ju nemienil potešiť, ani keby tu mal sedieť celú noc a rozrezať si tým brkom ruku…

„Poďte sem,“ ozvala sa napokon a Harrymu sa zdalo, že uplynuli celé hodiny.

Vstal. V ruke stále cítil pálčivú bolesť, pozrel na ňu a videl, že rezy sa zahojili, ale mal ju odratú dočervena.

„Ruku,“ povedala.

Vystrel ju a ona ju chytila. Harry potlačil triašku z dotyku jej tučných krátkych prstov vyzdobených starými škaredými prsteňmi.