Harry Potter a Fénixov rád

„Zdá sa, že to ešte dostatočne nezapôsobilo,“ povedala s úsmevom. „Takže to budeme musieť skúsiť zajtra večer, všakže? Môžete ísť.“

Harry odišiel bez slova. Škola bola celkom pustá, určite je už po polnoci. Pomaly kráčal po chodbe, ale keď zabočil za roh a bol si istý, že ho Umbridgeová nebude počuť, rozbehol sa.

Nemal kedy precvičovať zaklínadlo miznutia, nezapísal si do denníka snov ani jediný sen a nedokončil kresbu stromostrážcu, ani nenapísal písomné práce.

Na druhý deň nešiel na raňajky len preto, aby si načmáral zopár vymyslených snov na veštenie, ktoré mali prvú hodinu, a prekvapilo ho, že strapatý Ron mu robí spoločnosť.

„Ako to, že si si to neurobil včera večer?“ spýtal s Harry, keď sa Ron splašene obzeral po klubovni, hľadajúc inšpiráciu.

Ron, ktorý už tvrdo spal, keď sa Harry v noci vrátil do spálne, zahundral niečo v tom zmysle, že robil iné veci a sklonil sa nad pergamen a načmáral pár slov.

„To musí stačiť,“ povedal a zvinul denník. „Napísal som že sa mi snívalo, ako si kupujem nové topánky. Z toho Trelawneyová, dúfam, nevyloží nič čudesné.“

Ponáhľali sa k Severnej veži.

„Aké to bolo u Umbridgeovej? Čo ti dala robiť?“

Harry chvíľu váhal a potom povedal: „Písať.“

„Tak to nie je až také zlé, hm?“

„Nie,“ odvetil Harry.

„Hej… zabudol som… pustila ťa na piatok?“

„Nie.“

Ron súcitne zastonal.

Harry mal ďalší zlý deň. Na transfigurácii patril k najhorším, lebo zaklínadlo miznutia vôbec neprecvičoval. Musel sa vzdať obeda, aby dokončil obrázok stromostrážcu, a medzitým im profesorky McGonagallová, Grumplová a Sinistrová dali ďalšie domáce úlohy a Harry vedel, že ich nebude mať kedy napísať, keďže večer bude zase po škole u Umbridgeovej. A na dôvažok ho Angelina Johnsonová vystopovala na večeri, a keď sa dozvedela, že v piatok nemôže prísť na výber, povedala mu, že jeho postoj sa jej vôbec nepáči a od hráčov, ktorí chcú zostať v družstve, očakáva, aby kládli tréning pred ostatné záväzky.

„Ja som po škole!“ zakričal za ňou. „Myslíš si, že radšej trčím v jednej miestnosti s tou starou ropuchou, ako hrám metlobal?“

„Aspoňže iba píšeš,“ utešovala ho Hermiona, keď Harry zase klesol na lavicu a pozrel na mäso a mäsové pirohy, a už na ne vôbec nemal chuť. „Nie je to nijaký hrozný trest, vážne…“

Otvoril ústa, znovu ich zavrel a prikývol. Vlastne ani nevedel, prečo Ronovi a Hermione nepovedal, čo sa vlastne stalo u Umbridgeovej. Vedel iba, že nechce vidieť na ich tvárach zdesenie, čím by sa celá vec iba zhoršila a ťažšie by to znášal. Zároveň mal akýsi nejasný pocit, že je to iba medzi ním a Umbridgeovou, súkromná vojna dvoch vôli, a nedožičie jej tú radosť, aby sa dopočula, že sa sťažoval.

„Neuveriteľné, koľko máme domácich úloh,“ nešťastne si vzdychol Ron.

„Tak prečo si si včera večer nijakú neurobil?“ spýtala sa ho Hermiona. „Kde si vlastne bol?“

„Ja som… musel som sa prejsť,“ vyhýbavo odpovedal Ron.

Harry mal zvláštny pocit, že nielen on niečo skrýva.

Druhý trest bol rovnako zlý ako ten predchádzajúci. Pokožka na chrbte Harryho ruky sa podráždila rýchlejšie a onedlho bola červená a zapálená. Harry si pomyslel, že teraz sa mu sotva bude hojiť tak rýchlo. Onedlho zostane rez vyrytý do jeho ruky a Umbridgeová už možno bude spokojná. Nedovolil si ani vzdychnúť či zjojknúť od bolesti a od tej chvíle, ako vošiel do jej pracovne, až kým ho neprepustila, znova až po polnoci, nepovedal nič iba ‚dobrý večer‘ a ‚dobrú noc‘.

S domácimi úlohami sa však ocitol v zúfalej situácii, preto si po návrate do Chrabromilskej veže, hoci bol vyčerpaný, nešiel ľahnúť, ale otvoril si knihy a začal písať prácu o mesačnom kameni pre Snapa. Dokončil ju až o pol tretej. Vedel, že to napísal biedne, ale nemohol si pomôcť, lebo keby neodovzdal nič, nabudúce by zostal po škole u Snapa. Potom načarbal odpovede na otázky profesorky McGonagallovej, pre profesorku Grumplovú zosmolil niečo o tom, ako sa zaobchádza so stromostrážcami, a odtackal sa do postele, kde oblečený padol na prikrývky a okamžite zaspal.

Štvrtok uplynul v akejsi hmlistej atmosfére únavy. Ron vyzeral ospanlivo, hoci Harry nechápal prečo.

Po tretí deň prebiehal trest ako predtým, ibaže po dvoch hodinách písania mu už slová Nesmiem klamať nezmizli z chrbta ruky i zostali tam naškriabané a presakovali z nich kvapky krvi. Keď škripot ostrého brka ustal, profesorka Umbridgeová pozrela naňho.

„Á,“ obišla stôl, aby mu skontrolovala ruku. „Dobre. To aby ste nezabudli, všakže? Pre dnešok stačilo, môžete ísť.“

„Musím prísť aj zajtra?“ spýtal sa Harry a bral si tašku ľavou rukou, nie ubolenou pravou.

„Ó, áno,“ so širokým úsmevom odpovedala profesorka Umbridgeová. „Áno, myslím, že keď na tom popracujeme ďalší večer, myšlienka sa vám vryje hlbšie.“

Harrymu by nikdy predtým ani na um nezišlo, že by mohol na svete existovať nenávidenejší učiteľ ako Snape, ale cestou do Chrabromilskej veže musel priznať, že má silnú konkurenciu. Je zlá, pomyslel si takmer na siedmom poschodí, je zlá, zvrátená, bláznivá stará…

„Ron?“