Harry Potter a Fénixov rád

„Odneste toto profesorke McGonagallovej, môj milý,“ povedala a podala mu ho.

Harry bez slova vzal pergamen a vyšiel z miestnosti, ani len nepozrel na Rona, ani na Hermionu a tresol za sebou dverami. Kráčal po chodbe veľmi rýchlo, lístok pre profesorku McGonagallovú pevne zvieral v ruke, a keď zabočil za roh, natrafil priamo na ducha Zloducha, malého mužíčka, ako sa na chrbte vznáša vo vzduchu a žongluje niekoľkými kalamármi.

„Ale to je predsa náš maličký Potterko!“ posmieval sa Zloduch, nechal dva kalamáre spadnúť na zem. kde sa rozbili a postriekali steny atramentom. Harry odskočil a zavrčal.

„Neotravuj, Zloduch.“

„Ó, náš cvočko je namrzený,“ zaspieval Zloduch a vletku prenasledoval Harryho po chodbe a uškŕňal sa. „Čo sa ti stalo tentoraz, Potterko môj? Počuješ zase nejaké hlasy? Alebo máš vidiny? Rozprávaš všelijakými jazykmi?“ zaironizoval.

„Povedal som, DAJ MI POKOJ!“ skríkol Harry a rozbehol sa po chodbe k najbližšiemu schodisku, ale Zloduch na chrbte skĺzol po zábradlí popri ňom.

„Väčšina sa ho bojí, vraj je zlý ako zmok,
niektorí súcitne vravia – má zo smútku šok,
no Zloduch vie svoje a tvrdí, že je cvok…“

„DRŽ PAPUĽU!“

Dvere vľavo sa otvorili, profesorka McGonagallová vyšla zo svojej pracovne, mračila sa a tvárila trochu znepokojene.

„Prečo tu, prepánajána, vykrikujete, Potter?“ oborila sa naňho, keď sa Zloduch radostne zasmial a odletel. „Prečo nie ste na hodine?“

„Poslali ma za vami,“ meravo odvetil Harry.

„Poslali? Ako to myslíte, poslali?“

Podal jej lístok od profesorky Umbridgeovej. Profesorka McGonagallová si ho zamračene vzala, poklopala ho prútikom, aby sa otvoril, vystrela ho a začala čítať. Pri čítaní sa jej oči za hranatými okuliarmi mihali z jednej strany na druhu a po každom riadku sa čoraz väčšmi zužovali.

„Poďte dnu, Potter.“

Vošiel za ňou do pracovne. Dvere sa za ním automaticky zavreli.

„Tak čo?“ otočila sa k nemu profesorka McGonagallová. „Je to pravda?“

„Čo či je pravda?“ spýtal sa Harry agresívnejšie, než mal v úmysle. „Pani profesorka?“ dodal v snahe byť zdvorilejší.

„Je pravda, že ste kričali na profesorku Umbridgeovú?“

„Áno.“

„Povedali ste, že klame?“

„Áno.“

„Povedali ste jej, že Ten-Koho-Netreba-Menovať sa vrátil?“

„Áno.“

Profesorka McGonagallová si sadla za stôl a mračila sa na Harryho. Potom povedala: „Vezmite si keks, Potter.“

„Čo si mám… vziať?“

„Vezmite si keks,“ zopakovala netrpezlivo a ukázala na kockovanú plechovku na kope papierov pred sebou. „A sadnite si.“

Harry sa už raz ocitol v situácii, keď si myslel, že od profesorky McGonagallovej dostane trstenicou, ale namiesto toho ho vymenovala do chrabromilského metlobalového družstva. Klesol na stoličku oproti nej, zobral si ďumbierového mloka a bol rovnako zmätený a vyvedený z rovnováhy ako vtedy.

Profesorka McGonagallová odložila pergamen od profesorky Umbridgeovej a veľmi vážne pozrela na Harryho.

„Potter, musíte si dávať pozor.“

Harry prehltol ďumbierového mloka a hľadel na ňu. Tón jej hlasu vôbec nebol taký, na aký bol zvyknutý. Nebol energický, odmeraný a prísny. Bol tichý, znepokojený a akosi oveľa ľudskejší než zvyčajne.

„Nevhodné správanie na hodine Dolores Umbridgeovej by vás mohlo stáť oveľa viac než len strhnuté body a hodiny po škole.“

„Ako to…?“

„Potter, použite predsa svoj zdravý rozum,“ dohovárala mu profesorka McGonagallová a náhle sa jej vrátil zvyčajný tón. „Viete, odkiaľ prišla, a musíte vedieť, komu je podriadená.“

Zazvonilo na koniec hodiny. Nad nimi a všade naokolo ozval dupot stoviek presúvajúcich sa študentov.

„Píše sa tu, že vás necháva po škole každý večer celý týždeň, počínajúc od zajtra,“ povedala profesorka McGonagallová a znova pozrela na Umbridgeovej lístok.

„Každý večer celý týždeň!“ zdesene zopakoval Harry „Ale, pani profesorka, nemohli by ste…?“

„Nie, nemohla,“ kategoricky odmietla profesorka McGonagallová.

„Ale…“

„Je to vaša učiteľka a má právo nechať vás po škole. Zajtra o piatej sa budete hlásiť u nej v pracovni. A nezabúdajte: pri Dolores Umbridgeovej si dávajte pozor.“

„Ale ja som hovoril pravdu!“ ohradil sa Harry pobúrene. „Voldemort sa vrátil, vy viete, že sa vrátil. Profesor Dumbledore to vie, že…“

„Prepánajána, Potter!“ profesorka McGonagallová si nahnevane napravila okuliare (strašne sa mykla pri vyslovení Voldemortovho mena). „Naozaj si myslíte, že tu ide o pravdu a o lož? Teraz ide o to, aby ste sa nevystrkovali a ovládali sa.“

Vstala, nozdry sa jej roztiahli a ústa zmenili na celkom tenučkú čiaru. Harry vstal tiež.

„Dajte si ešte keks,“ ponúkla ho podráždene a otrčila mu plechovku.

„Nie, ďakujem,“ chladne odmietol Harry.

„Nebuďte smiešny,“ odsekla.

Zobral si jeden.

„Ďakujem,“ zahundral.

„Nepočúvali ste prejav Dolores Umbridgeovej na začiatku školského roka, Potter?“

„Áno,“ prikývol Harry. „Áno… povedala, že… pokrok bude zakázaný alebo… no. Znamenalo to… že Ministerstvo mágie sa pokúša zasahovať do záležitostí Rokfortu.“