Harry Potter a Fénixov rád

Profesorka McGonagallová naňho chvíľu hľadela, potom potiahla nosom, obišla stôl a otvorila mu dvere.

„No, v každom prípade som rada, že počúvate aspoň Hermionu Grangerovú,“ povedala mu a naznačila, aby vyšiel z jej pracovne.

13 Po škole s Dolores

Večera vo Veľkej sieni nebola pre Harryho vôbec príjemná. Správy o tom, ako kričal na Umbridgeovú, sa šírili mimoriadne rýchlo aj na rokfortské pomery. Pri jedle keď sedel medzi Ronom a Hermionou, všade naokolo počul šepkanie. Zaujímavé na tom bolo, že zrejme nikomu zo šepkajúcich nezáležalo na tom, že bude počuť, čo o ňom hovoria. Naopak, ako keby dúfali, že sa nahnevá a znovu začne kričať, aby tú historku mali z prvej ruky.

„Hovorí, že videl, ako zavraždili Cedrica Diggoryho…“

„Myslí si, že mal súboj s Veď-Viete-Kým…“

„Vyťahuje sa…“

„Čo si myslí, kto mu naletí?“

„Chudák…“

„Jedno nechápem,“ precedil Harry roztraseným hlasom a odložil nôž a vidličku (ruky sa mu tak chveli, že ich neudržal), „prečo tomu všetci uverili pred dvoma mesiacmi, keď im to povedal Dumbledore…“

„Ja si nie som istá, či tomu uverili, Harry,“ zachmúrene povedala Hermiona. „Och, vypadnime odtiaľto.“

Odhodila vidličku a nôž, Ron túžobne pozrel na nedojedený jablkový koláč, ale šiel aj on. Celou cestou zo siene na nich všetci civeli.

„Čo chceš povedať tým, že si si nie istá, či Dumbledorovi uverili?“ spýtal sa Harry Hermiony až pri plošine na prvom poschodí.

„Vieš, ty nechápeš, aké to bolo po tom, keď sa to stalo,“ potichu odpovedala Hermiona. „Zjavil si sa na uprostred labyrintu a držal si Cedricovo mŕtve telo… nikto z nás nevidel, čo sa stalo v labyrinte… mali sme iba Dumbledorovo slovo, že Veď-Vieš-Kto sa vrátil, zabil Cedrica a bojoval s tebou.“

„A to je pravda!“ nahlas povedal Harry.

„Ja to viem, Harry, tak sa, prosím ťa, prestaň na mňa osočovať,“ otrávene namietala Hermiona. „To preto, že kým stihli pochopiť pravdu, všetci sa rozišli domov na prázdniny, kde dva mesiace čítali, že si cvok a Dumbledore senilnie!“

Cestou do Chrabromilskej veže sa v prázdnych chodbách rozliehalo bubnovanie dažďa na okenných tabuliach. Harry mal pocit, akoby tento prvý deň trval týždeň, ale predtým než pôjde spať, ho ešte čakala hora domácich úloh. V pravom oku začínal cítiť tupú pulzujúcu bolesť. Keď zabočili do chodby Tučnej panej, pozrel cez dažďom zmáčané okno na tmavý areál školy. V Hagridovej chalupe bola stále tma.

„Mimbulus mimbletonia,“ zvolala Hermiona, kým si Tučná pani stihla vypýtať heslo. Portrét sa otvoril, odhalil dieru a všetci traja cez ňu preliezli.

Klubovňa bola skoro prázdna. Krivolab, skrútený na kresle, sa zdvihol a bežal im v ústrety, nahlas priadol, a keď sa Harry, Ron a Hermiona usadili na troch obľúbených kreslách pri ohni, zľahka vyskočil Hermione na kolená a schúlil sa tam ako ryšavý kožušinový vankúš. Harry hľadel do plameňov a cítil sa vyčerpaný.

„Ako to mohol Dumbledore dopustiť?“ zvolala odrazu Hermiona, až Harry a Ron nadskočili. Krivolab jej zoskočil z kolien a tváril sa urazene. Zlostne búchala po operadlách kresla, takže z dier vykúkali kúsky výplne. „Ako mohol dovoliť, aby nás učila tá strašná ženská? A ešte k tomu v ročníku, keď robíme skúšky na VČÚ!“

„Nikdy sme predsa nemali úžasných učiteľov obrany proti čiernej mágii,“ namietol Harry. „Vieš, ako to je, Hagrid nám to hovoril. Nikto tú prácu nechce, vraj je prekliata.“

„Áno, ale zamestnať niekoho, kto odmieta s nami prakticky precvičovať čarovanie! Ako si to Dumbledore predstavuje?“

„A ešte sa pokúša získať si ľudí, aby pre ňu špehovali,“ mračil sa Ron. „Pamätáte sa, ako povedala, že chce, aby sme prišli za ňou a povedali jej, keď niekto spomenie, že Veď-Viete-Kto sa vrátil?“

„Samozrejme, prišla sem na to, aby nás všetkých sledovala, prečo inak by ju sem Fudge posielal?“ vyhŕkla Hermiona.

„Len sa zase nezačnite hádať,“ unavene ich upozornil Harry, keď Ron otvoril ústa, že jej niečo povie. „Nemohli by sme… poďme si robiť úlohy, nech to máme z krku…“

Zobrali si z kúta školské tašky a vrátili sa do kresiel pri ohni. Medzitým sa už vracali spolužiaci z večere. Harry sa otočil chrbtom k portrétovému vchodu, no aj tak cítil ich pohľady.

„Urobíme si najprv Snapa?“ navrhol Ron a namočil brko do atramentu. „Vlastnosti… mesačného… kameňa… a jeho využitie… pri výrobe… elixírov…“ hundral si a pritom písal tie slová v záhlaví pergamenu. „Tak.“ Názov podčiarkol a potom s očakávaním hľadel na Hermionu.

„Tak aké sú vlastnosti mesačného kameňa a jeho použitie pri výrobe elixírov?“

No Hermiona ho nepočúvala a s prižmúrenými očami hľadela do vzdialeného kúta, kde Fred, George a Lee Jordan sedeli uprostred hlúčika nevinne vyzerajúcich prvákov a všetci žuvali čosi, čo zrejme pochádzalo z veľkého papierového vrecka, ktoré držal Fred.

„Nie! Je mi ľúto, ale zašli priďaleko,“ ozvala sa, vstala a bolo vidieť, že je nazlostená. „Poďme, Ron.“

„Ja… čo?“ bolo jasné, že Ron hral o čas. „Nie… ale no tak, Hermiona… nemôžeme ich nahlásiť za rozdávanie cukríkov.“