Harry Potter a Fénixov rád

„Mama vám odkazuje, aby ste vstali, a že raňajky máte v kuchyni a potom vás potrebuje v salóne. Je tam oveľa viac černožienok, než si myslela, a pod gaučom našla aj hniezdo s mŕtvymi chumáčikmi.“

O pol hodiny už Harry a Ron, ktorí sa rýchlo obliekli a naraňajkovali, vošli do salóna, dlhej miestnosti na prízemí, s vysokým stropom a olivovozelenými stenami prikrytými špinavými gobelínmi. Pri každom ich kroku koberec vydychoval obláčiky prachu a dlhé, machovozelené zamatové závesy bzučali, akoby sa v nich rojili neviditeľné včely. Práve pri nich stála pani Weasleyová s Hermionou, Ginny, Fredom a Georgeom a všetci vyzerali dosť čudne, lebo okolo nosov a úst mali uviazané utierky. Všetci držali v ruke veľké fľašky čiernej tekutiny s rozprašovačom.

„Prikryte si tváre a vezmite si sprej,“ zavelila pani Weasleyová Ronovi a Harrymu, len čo ich zbadala, pričom ukazovala na ďalšie dve fľašky čiernej tekutiny na stolíku s vretenovými nohami. „Hubí to černožienky. V živote som nevidela takto zamorené miesto – čo ten domáci škriatok robil celých desať rokov…“

Hermioninu tvár napoly skrývala utierka, ale Harry jasne videl, aký vyčítavý pohľad vrhla na pani Weasleyovú.

„Kreacher je už starý, asi to nezvládal…“

„Bola by si prekvapená, čo Kreacher zvládne, keď chce Hermiona,“ ozval sa Sirius. Práve vošiel do izby so zakrvaveným vrecom, ktoré vyzeralo, akoby v ňom boli mŕtve potkany. „Kŕmil som Hrdozobca,“ dodal, akoby odpovedal na Harryho spýtavý pohľad. „Chovám ho hore v matkinej spálni. Mimochodom… ten písací stôl…“

Hodil vrece s potkanmi do kresla a sklonil sa, aby preskúmal zamknutú skrinku, ktorá sa trochu triasla, ako si Harry až teraz všimol.

„Som si istý, Molly, že je to prízrak,“ usúdil, nakúkajúc cez kľúčovú dierku, „ale možno by sme mali požiadať Divookého, aby sa na to pozrel, kým to vypustíme, lebo ako poznám svoju matku, mohlo by to byť niečo oveľa horšie.“

„Máš pravdu, Sirius,“ prikývla pani Weasleyová.

Obaja sa rozprávali starostlivo nenúteným tónom, zdvorilo, čo Harrymu celkom jasne prezrádzalo, že na svoju hádku zo včerajška nezabudli.

Dolu sa ozvalo zvučné, hlasné zazvonenie a po ňom kakofonický škrek a kvílenie, aké predchádzajúci večer spustila Tonksová, keď prevrátila stojan na dáždniky.

„Stále im opakujem, aby nezvonili!“ rozhorčene zvolal Sirius a ponáhľal sa z izby. Počuli ho bežať dolu schodmi a pritom sa po dome znova ozývali výkriky pani Blackovej.

„Vy hanebné špiny, odporní pankharti, zradcovia krvi, zrodení z hnusu…“

„Harry, prosím ťa, zatvor dvere,“ požiadala pani Weasleyová.

Harry to naťahoval, koľko mohol, lebo chcel zistiť, čo sa deje dole. Siriusovi sa zrejme podarilo zatiahnuť závesy na matkinom portréte, lebo vreskot stíchol. Počul, ako Sirius kráča po predsieni, potom zahrkotala reťaz na vchodových dverách a hlboký bas, v ktorom spoznal hlas Kingsleyho Shacklebolta, hovoril: „Práve ma vystriedala Hestia, takže teraz má Moodyho plášť ona. Chcem tu nechať správu pre Dumbledora…“

Harry cítil na chrbte oči pani Weasleyovej, a tak s ľútosťou zavrel dvere a znovu sa pripojil k skupinke ničiteľov černožienok.

Pani Weasleyová sa skláňala nad príručkou Gilderoya Lockharta Ako sa zbaviť domácich škodcov, ktorá ležala na gauči otvorená na stránke venovanej černožienkam.

„Musíte si dávať pozor, decká, lebo černožienky hryzú a ich uhryznutia sú jedovaté. Mám tu fľašku s protijedom, ale bola by som radšej, keby ho nikto nepotreboval.“

Vystrela sa, postavila sa priamo pred závesy a všetkých privolala dopredu.

„Keď poviem, okamžite začnite striekať. Predpokladám, že na nás vyletia, ale na sprejoch sa píše, že poriadna dávka postreku ich paralyzuje. Keď znehybnejú, hoďte ich tamto do vedra.“

Opatrne sa uhla a aj ona zdvihla sprej.

„Teraz – striekajte!“

Harry striekal iba pár sekúnd, keď z jedného záhybu vyletela dospelá černožienka, ligotavé chrobačie krídla jej bzučali, čerila ostré zúbky tenké ako ihly, vílie telíčko mala porastené čiernymi chĺpmi a štyri malé pastičky zovreté od zlosti. Harry ju sprejom zasiahol rovno do tváre. Zmeravela vo vzduchu a spadla na zodratý koberec, až to prekvapujúco nahlas žuchlo. Harry ju zdvihol a hodil do vedra.

„Fred, čo to robíš?“ príkro sa na syna oborila pani Weasleyová. „Okamžite ich postriekaj a zahoď!“

Harry sa obzrel. Fred medzi ukazovákom a palcom stískal brániacu sa černožienku.

„Jasne,“ odvetil Fred veselo, rýchlo strekol sprej černožienke do tváre, takže zamdlela, no len čo sa pani Weasleyová obrátila, žmurkol na Harryho a strčil si ju do vrecka.

„Chceme experimentovať s jedom černožienok na naše ulievacie maškrty,“ zašepkal George Harrymu.

Harry šikovne pokropil dve černožienky, ktoré leteli rovno na jeho nos, podišiel k Georgeovi a kútikom úst sa spýtal. „Čo sú to ulievacie maškrty?“