Harry Potter a Fénixov rád

Pani Weasleyová šla za nimi hore a tvárila sa prísne. „Všetci rovno do postele a nijaké rozprávanie,“ vyhlásila na prvej plošine, „zajtra nás čaká rušný deň. Predpokladám, že Ginny už spí,“ dodala Hermione, „tak sa usiluj nezobudiť ju.“

„Vraj spí, no určite,“ potichu si zahundral Fred, keď im Hermiona zaželala dobrú noc a kráčali na ďalšie poschodie. „Ak Ginny nečaká Hermionu, aby jej dopodrobna porozprávala, čo sa dolu povedalo, tak som červoplaz…“

„Dobre, Ron, Harry,“ prikazovala pani Weasleyová na druhom poschodí, „odchod do postele.“

„Dobrú,“ rozlúčili sa Ron a Harry s dvojčatami.

„Sladké sny,“ žmurkol Fred.

Pani Weasleyová zavrela za Harrym dvere, až to plesklo. Izba vyzerala ešte zatuchnutejšia a pochmúrnejšia, než sa mu najprv zdalo. Prázdny obraz na stene teraz veľmi pomaly a zhlboka dýchal, akoby jeho neviditeľný obyvateľ spal. Harry si obliekol pyžamu, zložil okuliare a vliezol do studenej postele, kým Ron vyhadzoval na skriňu sovie pochúťky, aby utíšil Hedvigu a Kvíka, ktorí hrmotali a nepokojne mávali krídlami.

„Nemôžeme ich púšťať na lov každú noc,“ vysvetľoval a naťahoval si hnedú pyžamu. „Dumbledore nechce, aby po námestí poletovalo priveľa sov – bolo by to podozrivé. Ach – zabudol som…“

Šiel k dverám a zamkol.

„Prečo to robíš?“

„Kreacher,“ odvetil Ron a zhasol. „V prvú noc sa sem vkradol o tretej ráno. Ver mi, že by si sa nechcel zobudiť na to, ako sa ti zakráda po izbe. Pre každý prípad…“ vliezol do pošle uložil sa a potom sa v tme otočil k Harrymu. V mesačnom svetle, ktoré dopadalo do izby cez špinavé okno, sa pred Harrym črtala jeho silueta. „Čo ty na to?“

Harry sa nemusel spytovať, na čo Ron myslel.

„Nepovedali nám oveľa viac, než by sme sa aj sami dovtípili, nie?“ v duchu si premietal, čo všetko dole počuli. „Vlastne nám povedali iba to, že rád sa usiluje zabrániť ľuďom, aby sa pridali k Vol…“

Ron sa prudko nadýchol.

„… demortovi,“ energicky dokončil Harry. „Kedy ho už začneš menovať? Sirius a Lupin tak robia.“

Ron poslednú poznámku ignoroval.

„Máš pravdu, skoro všetko, čo nám povedali, sme už vedeli vďaka predlžovacím ušiam. Jediné nové bolo to…“

TRESK!

„Au!“

„Ticho, Ron, lebo mama tu bude ako na koni.“

„Práve ste sa mi primiestnili na kolená!“

„V tme je to ťažšie.“

Harry rozoznával nejasné siluety Freda a Georgea, zoskakujúce z Ronovej postele. Pružiny zastonali a Harryho matrac trochu klesol, keď si mu George sadol k nohám.

„Tak čo, už ste sa k tomu prepracovali?“ nedočkavo sa spýtal George.

„K zbrani, čo spomínal Sirius?“ spýtal sa Harry.

„Či skôr sa preriekol,“ upresnil Fred s pôžitkom, sediac vedľa Rona. „O tom sme veru cez predlžovacie uši nepočuli.“

„Čo myslíte, čo je to?“ spýtal sa Harry.

„Môže to byť hocičo,“ skonštatoval Fred.

„Ale nič nemôže byť horšie ako kliatba Avada Kedavra, alebo áno?“ nahlas uvažoval Ron. „Čo je horšie než smrť?“

„Možno je to niečo, čo môže usmrtiť množstvo ľudí naraz,“ hádal George.

„Alebo je to nejaký zvlášť bolestivý spôsob zabíjania,“ vystrašene poznamenal Ron.

„Na spôsobovanie bolesti je predsa kliatba Cruciatus,“ povedal Harry, „nič účinnejšie nepotrebuje.“

Nastalo ticho a Harry vedel, že ostatní tak ako on premýšľajú, aké hrôzy môže tá zbraň spôsobiť.

„A čo myslíte, kto ju má teraz?“ spýtal sa George.

„Dúfam, že je na našej strane,“ vyjadril Ron trochu nervózne svoj názor.

„Ak áno, tak ju pravdepodobne uchováva Dumbledore,“ usudzoval Fred.

„Kde?“ spýtal sa Ron rýchlo. „Na Rokforte?“

„Stavím sa, že áno!“ vyhŕkol George. „Tam schovával aj Kameň mudrcov.“

„Zbraň bude oveľa väčšia než kameň, nemyslíš?“ predpokladal Ron.

„Nemusí byť,“ uvažoval Fred.

„Áno, veľkosť nie je zárukou sily,“ potvrdil George. „Pozri na Ginny.“

„Ako to myslíš?“ nechápal Harry.

„Nikdy si nebol na strane príjemcu, keď použila odpaľovacie čary, však?“

„Pssst!“ tíšil ich Fred a dvíhal sa z postele. „Počúvajte!“

Zmĺkli. Po schodoch sa blížili kroky.

„Mama,“ vyhŕkol George a bez ďalších okolkov sa ozvalo hlasné TRESK! Harry cítil, ako ťarcha z jeho postele zmizla. Vzápätí začuli, ako za ich dverami zavŕzgali dosky – pani Weasleyová očividne načúvala, či sa nerozprávajú.

Hedviga a Kvik smutne zahúkali. Podlaha zase zavŕzgala – pani Weasleyová išla hore skontrolovať Freda s Georgeom.

„Vieš, vôbec nám neverí,“ ľútostivo konštatoval Ron.

Harry si bol istý, že sa mu nepodarí zaspať. Veď večer bol tak nabitý udalosťami, nad ktorými bolo treba rozmýšľať, očakával, že nezaspí a v duchu sa bude nimi zaoberať. Chcel sa rozprávať s Ronom, ale pani Weasleyová už zase schádzala dolu, a keď odišla, jasne počul ostatných vystupovať hore schodmi, vlastne za dverami izby hore-dolu pobehovali bytosti s mnohými nohami a Hagrid, učiteľ starostlivosti o zázračné tvory, hovoril: „Krásni sú, šak, Harry? Tento polrok budeme študovať zbrane…“ a Harry videl, že tie tvory majú namiesto hláv kanóny a otáčajú sa proti nemu… uhol sa…

Vzápätí precitol schúlený v teple pod prikrývkou a v izbe sa ozýval Georgeov krik.