Harry Potter a Fénixov rád

„Ste primladí, nie ste v ráde,“ Fred napodobňoval matkin hlas. „Harry nie je ani plnoletý!“

„Nie je to moja chyba, že vám nepovedali, čo je úlohou rádu,“ pokojne odvetil Sirius, „tak sa rozhodli vaši rodičia. Na druhej strane Harry…“

„Ty nerozhoduješ o tom, čo je dobré pre Harryho!“ ostro namietla pani Weasleyová. Výraz na jej zvyčajne láskavej tvári bol nebezpečný. „Predpokladám, že si nezabudol, čo povedal Dumbledore?“

„A čo z toho máš na mysli?“ zdvorilo sa spýtal Sirius, ale tónom človeka, ktorý sa chystá na boj.

„To že nemáš Harrymu hovoriť viac, než potrebuje vedieť,“ pripomenula mu pani Weasleyová a veľmi zdôraznila posledné dve slová.

Ron Hermiona, Fred a George otáčali hlavy zo Siriusa na ani Weasleyovú, ako keby sledovali tenisový zápas. Ginny kľačala uprostred kopy pivových zátok a s pootvorenými ústami počúvala rozhovor. Lupin nespúšťal oči zo Siriusa.

„Nemám v úmysle povedať mu viac, než potrebuje vedieť, Molly,“ ohradil sa Sirius. „Ale pretože to bol on, kto videl, že sa Voldemort vrátil,“ pri tom mene sa všetci okolo stola znova zachveli, „má väčšie právo než väčšina…“

„Nie je členom Fénixovho rádu!“ pripomenula pani Weasleyová. „Má iba pätnásť a…“

„A zvládol to, čo väčšina členov rádu,“ povedal Sirius, „ba možno ešte viac.“

„Nikto nepopiera, čo urobil!“ odvetila pani Weasleyová, zvyšovala hlas a päste na operadle stoličky sa jej triasli. „Ale aj tak je…“

„Nie je dieťa!“ netrpezlivo zvolal Sirius.

„Ale nie je ani dospelý!“ pani Weasleyovej očerveneli líca. „On nie je James, Sirius!“

„Je mi absolútne jasné, kto je, ďakujem, Molly,“ chladne zareagoval Sirius.

„Tým som si nie istá!“ zvolala pani Weasleyová. „Podľa toho, ako o ňom rozprávaš, sa mi niekedy zdá, akoby si si myslel, že sa tvoj najlepší priateľ vrátil!“

„A čo je na tom zlé?“ spýtal sa Harry.

„Zlé je na tom to, Harry, že ty nie si tvoj otec, aj keď sa naňho veľmi podobáš!“ odvetila pani Weasleyová, ale očami sa stále zavrtávala do Siriusa. „Ešte stále chodíš do školy a dospelí, ktorí sú za teba zodpovední, by na to nemali zabúdať!“

„Tým chceš povedať, že som nezodpovedný krstný otec?“ dožadoval sa odpovede Sirius a zvyšoval hlas.

„Chcem tým povedať, že je o tebe známe, aký si prchký, pre to ti Dumbledore stále pripomína, aby si zostával doma a…“

„Dumbledorove pokyny z toho vynecháme, dobre?!“ dôrazne zvolal Sirius.

„Artur!“ pani Weasleyová sa obrátila na manžela. „Artur, podpor ma!“

Pán Weasley neprehovoril hneď. Zložil si okuliare a pomaly si ich habitom vyčistil, nepozerajúc na manželku. Odpovedal, až keď si ich pozorne nasadil.

„Dumbledore vie, že sa postoj zmenil, Molly. Schvaľuje, že Harryho treba do istej miery informovať, keď teraz býva v hlavnom stane.“

„Áno, ale je rozdiel medzi tým, či ho budeme informovať, alebo ho budeme vyzývať, aby sa spytoval, na čo chce!“

„Ja osobne,“ potichu sa zapojil Lupin a konečne odtrhol pohľad od Siriusa, keď sa pani Weasleyová rýchlo otočila k nemu v nádeji, že konečne získala spojenca, „si myslím, že by bolo lepšie, aby sa Harry dozvedel fakty – nie všetky fakty, Molly, ale aby získal všeobecný obraz – od nás, než aby sa mu doniesla prekrútená verzia od… iných.“

Tváril sa mierne, ale Harry si bol istý, že Lupin vie prinajmenšom o tom, že niektoré predlžovacie uši prežili očistku pani Weasleyovej.

„Dobre,“ poddala sa pani Weasleyová, zhlboka dýchajúc a obzerajúc sa okolo stola, akoby hľadala podporu, ktorá neprichádzala, „dobre… vidím, že ma prehlasujete. Ja hovorím iba jedno: Dumbledore mal určite na to svoje dôvody, keď nechcel, aby Harry vedel priveľa, a hovorím ako človek, ktorému ležia na srdci Harryho záujmy…“

„Nie je tvoj syn,“ potichu pripomenul Sirius.

„Ako keby ním bol,“ prudko odsekla pani Weasleyová. „Koho iného má?“

„Má mňa!“

„Áno,“ pani Weasleyová vykrivila pery, „lenže bolo pre teba dosť ťažké starať sa oňho, keď si bol zavretý v Azkabane,“

Sirius sa dvíhal zo stoličky.

„Molly, nie si jediná pri tomto stole, komu záleží na Harrym,“ príkro ju napomenul Lupin. „Sirius, sadni si.“

Pani Weasleyovej sa triasla spodná pera. Sirius pomaly klesol naspäť na stoličku a tvár mal bielu.

„Myslím, že by sme mali Harryho nechať, aby aj on k tomu niečo povedal,“ pokračoval Lupin. „Už má dosť rokov na to, aby rozhodol sám.“

„Chcem vedieť, čo sa deje,“ ihneď vyhŕkol Harry.

Nehľadel na pani Weasleyovú. Dojalo ho to, keď povedala, že je pre ňu ako syn, ale zároveň ho rozčuľovalo, ako ho chce vodiť za ručičku. Sirius má pravdu, on nie je dieťa.

„Dobre,“ ustúpila pani Weasleyová a hlas sa jej zlomil. „Ginny -Ron – Hermiona – Fred – George – chcem, aby ste ihneď odišli z kuchyne.“

To okamžite vyvolalo pobúrenie.

„My sme plnoletí!“ kričali Fred s Georgeom.

„Ak môže Harry, tak prečo nie ja?“ hlasno namietal Ron.

„Mami, ja to chcem počuť!“ kvílila Ginny.

„NIE!“ skríkla pani Weasleyová, vstala a oči sa jej priveľmi leskli. „Absolútne zakazujem…“

„Molly, Fredovi a Georgeovi nemôžeš zabrániť,“ unavene pripomenul pán Weasley. „Naozaj sú plnoletí.“

„Ešte stále chodia do školy.“