Harry Potter a Fénixov rád

„Už sa na to teším,“ odvetil Sirius. Harry zacítil v jeho hlase sarkazmus, ale nebol si istý, či aj ostatní. Tonksová, ktorá sedela oproti Harrymu, zabávala Hermionu a Ginny tým, že pri jedení menila tvar svojho nosa. Zakaždým sústredene prižmúrila oči, ako predtým v Harryho izbe, nos jej napučal až trčal ako zobák a podobal sa na Snapov, potom sa scvrkol na veľkosť hríba a nato z každej nosnej dierky vyrazili husté chlpy. Zrejme to bývala pravidelná zábava pri jedle, lebo Hermiona s Ginny sa o chvíľu dožadovali obľúbených podôb.

„Urob ten, čo vyzerá ako prasací rypák, Tonksová.“ Tonksová jej vyhovela, a keď Harry na ňu pozrel, na chvíľku sa mu zazdalo, že sa naňho spoza stola uškŕňa Dudley v ženskej podobe.

Pán Weasley, Bill a Lupin vášnivo diskutovali o raráškoch. „Zatiaľ nič neprezrádzajú,“ tvrdil Bill. „Stále neviem zistiť, či tomu veria, že sa vrátil, alebo nie. Samozrejme, možno radšej zostanú nestranní. Nebudú sa do toho miešať.“

„Som si istý, že by nikdy neprešli k Ved-Viete-Komu,“ vyhlásil pán Weasley a krútil hlavou. „Aj oni utrpeli straty. Pamätáte sa na tú rodinu raráškov, čo pobil minule kdesi pri Nottinghame?“

„Myslím, že to závisí od toho, čo im kto ponúkne,“ tvrdil Lupin. „A nehovorím o zlate. Ak im ponúkne slobody, ktoré sme im po stáročia odopierali, budú v pokušení. Stále si nemal šťastie s Ragnokom, Bill?“

„Momentálne je naladený dosť protičarodejnícky,“ odvetil Bill. „Neprestal zúriť pre tú Bagmanovu záležitosť, myslí si, že ministerstvo ho kryje. Tí raráškovia nikdy svoje zlato od neho nedostali, veď vieš…“

Ďalšie Billove slová prehlušil výbuch smiechu za stolom. Fred, George, Ron a Mundungus sa váľali na stoličkách.

„… a potom,“ dusil sa Mundungus a po tvári mu stekali slzy, „a potom, verte alebo nie, mi hovorí, reku: Hej, Dung, odkiaľ máš všetky tie žaby? Lebo tie moje nejaký darebák ukradol. A ja hovorím: Ukradol ti všetky žaby, Nick, a čo teraz? Chceš teda ďalšie? A verte mi, chlapci, alebo nie, ten ťarbák obludný si odo mňa kúpil svoje vlastné žaby a dal za ne ešte viac, ako za ne zaplatil pôvodne…“

„Ďakujem, ale myslím, že už nepotrebujem počúvať o tvojich ďalších obchodoch, Mundungus,“ príkro ho zarazila pani Weasleyová, keď sa Ron zvalil na stôl a zavýjal od smiechu.

„Prepáč, Molly,“ ospravedlňoval sa Mundungus, utierajúc si oči a žmurkol na Harryho. „Ale vieš, Will ich potiahol Wartymu Harrisovi, takže som vlastne neurobil nič zlé.“

„Neviem, kde si sa učil o tom, čo je dobré a čo zlé, Mundungus, ale zdá sa, že niekoľko podstatných lekcií ti uniklo,“ chladne odvetila pani Weasleyová.

Fred a George si skryli tváre v pohároch ďatelinového piva a George dostal čkavku. Z nejakých dôvodov sa pani Weasleyová zaškaredila na Siriusa, vstala a šla po veľký rebarborový koláč. Harry pozrel na krstného otca.

„Molly nemá rada Mundungusa,“ zašepkal Sirius.

„Ako to, že je v ráde?“ veľmi potichu sa spýtal Harry.

„Je užitočný,“ zamrmlal Sirius. „Pozná všetkých podvodníkov -akoby nie, sám je jeden z nich. Ale je aj veľmi oddaný Dumbledorovi, ktorý ho raz vytiahol z peknej kaše. Vyplatí sa mať niekoho takého, ako je Dung. Dopočuje sa veci, ktoré by sme sa my nedozvedeli. Lenže Molly si myslí, že pozývať ho na večeru, to je už priveľa. Neodpustila mu, že sa ulial zo služby, keď ťa mal sledovať.“

Tri porcie rebarborového koláča, neskôr vaječný krém a Harryho nepríjemne tlačil opasok na džínsach (a to už je čo povedať, pretože tie džínsy kedysi patrili Dudleymu). Keď odložil lyžičku, rozhovor akosi utíchol. Pán Weasley sa opieral na stoličke, sýty a uvoľnený, Tonksová dokorán zívala a nos už mala znova normálny a Ginny, ktorá vylákala Krivolaba spod kredenca, s prekríženými nohami sedela na zemi a kotúľala mu zátky od piva, aby ich naháňal.

„Myslím, že je načase ísť spať,“ povedala pani Weasleyová a zívla.

„Ešte nie, Molly,“ namietol Sirius, odtisol prázdny tanier a pozrel na Harryho. „Vieš, prekvapuješ ma. Myslel som si, že keď prídeš, hneď sa začneš vypytovať na Voldemorta.“

Atmosféra v miestnosti sa zmenila rýchlosťou, akú Harry spájal s príchodom dementorov. Tam, kde sa pred chvíľou vznášalo ospanlivé uvoľnenie, zavládla ostražitosť, ba napätie. Všetkým okolo stola pri Voldemortovom mene prebehol mráz po chrbte. Lupin, ktorý si práve chcel odpiť vína, pomaly odložil pohár a spozornel.

„Veď som sa aj spytoval!“ rozhorčene odvetil Harry. „Pýtal som sa Rona a Hermiony, ale povedali mi, že my do rádu nesmieme, takže…“

„A majú pravdu,“ skočila mu do reči pani Weasleyová. „Ste primladí.“

Sedela na stoličke celkom vzpriamene, zaťaté päste mala položené na operadlách a všetky náznaky ospanlivosti boli preč.

„A odkedy musí byť človek členom Fénixovho rádu, aby mohol klásť otázky?“ spýtal sa Sirius. „Harry trčal v muklovskom dome celý mesiac. Má právo vedieť, čo sa de…“

„No moment!“ nahlas ho prerušil George.

„Ako to, že Harrymu odpoviete na otázky?“ nahnevane sa pripojil Fred.

„My sme sa celý mesiac usilovali niečo z vás dostať, a vy ste nám nepovedali ani jedinú mizernú vec!“ ohradil sa George.