Harry Potter a Fénixov rád

Škrekot stareny utíchol a nastalo ohlušujúce ticho.

Trochu zadychčaný si odhrnul dlhé vlasy z tváre a k Harrymu sa otočil krstný otec Sirius.

„Vitaj, Harry,“ povedal zachmúrene, „vidím, že si sa zoznámil s mojou matkou.“

5 Fénixov rád

„Tvoja…?“

„Moja drahá mamička, veru tak,“ potvrdil Sirius. „Už mesiac sa ju pokúšam zvesiť, ale myslíme si, že zozadu plátno zakliala trvalým lepidlom. Poďme dolu, rýchlo, kým sa zase všetci nezobudia.“

„Ale čo tu hľadá portrét tvojej matky?“ spýtal sa Harry užasnuto, keď vyšli z predsiene a schádzali dolu úzkymi kamennými schodíkmi a ostatní za nimi.

„Nikto ti to nepovedal? Toto bol dom mojich rodičov,“ vravel Sirius. „Ja som posledný Black, takže teraz je môj. Ponúkol som ho Dumbledorovi ako hlavný stan – to je asi jediná užitočná vec, akú som mo hol urobiť.“

Harry, ktorý čakal lepšie privítanie, si všimol tvrdosť a trpkosť v Siriusovom hlase. Schádzal za krstným otcom dolu schodmi do suterénu a vošiel do kuchyne.

Bola rovnako pochmúrna ako predsieň nad ňou a podobala sa jaskyni s drsnými kamennými stenami. Väčšina svetla vychádzala z veľkého ohňa na opačnej strane kuchyne. Vo vzduchu sa vznášal oblak dymu z fajky ako na bojisku po bitke a v ňom sa hrozivo črtali obrysy ťažkých železných hrncov a panvíc zavesených na tmavom strope. V miestnosti bolo plno stoličiek, ktoré tam natlačili kvôli schôdzi, na prostriedku medzi nimi stál dlhý drevený stôl a na ňom zvitky pergamenu, poháre, prázdne vínové fľaše a kopa nejakých handier. Na konci stola s hlavami vedľa seba sa potichu rozprávali pán Weasley a jeho najstarší syn Bill.

Pani Weasleyová si odkašľala. Jej manžel, chudý, plešivý muž s červenými vlasmi a v okuliaroch s rohovinovým rámom sa obzrel a vyskočil.

„Harry!“ pán Weasley sa ponáhľal pozdraviť ho a energicky mu potriasol rukou. „Som rád, že ťa vidím!“

Ponad jeho plece Harry videl, ako Bill, ktorý stále nosil dlhé vlasy stiahnuté do konského chvosta, rýchlo skrúca pergameny, čo zostali na stole.

„Cesta bola dobrá, Harry?“ zavolal a usiloval sa chytiť dvanásť zvitkov naraz. „Divooký ťa nedonútil letieť ponad Grónsko?“

„Pokúšal sa,“ poznamenala Tonksová, ktorá chcela Billovi pomôcť, ale pritom na posledný pergamen prevrátila sviečku. „Och, nie… prepáčte…“

„Ale no tak, moja milá,“ podráždene zareagovala pani Weasleyová a mávnutím prútika opravila pergamen. V záblesku svetla z kúzla pani Weasleyovej Harry zbadal čosi ako plán budovy.

Pani Weasleyová videla, že sa pozerá. Schytila plán zo stola a strčila ho Billovi do už aj tak plného náručia.

„Takéto veci treba odložiť hneď po skončení schôdze,“ poznamenala prísne a už bola pri starobylom kredenci, z ktorého začala vykladať taniere.

Bill vytiahol prútik, zamrmlal: „Evanesco!“ a zvitky zmizli.

„Sadni si, Harry,“ ponúkol ho Sirius. „Mundungusa poznáš, však?“

To, čo Harry považoval za kopu handier, nahlas výdatne zachrápalo a prudko sa prebralo.

„Povedal niekto moje meno?“ ospanlivo zamumlal Mundungus. „Súhlasím so Siriusom…“ Zdvihol veľmi špinavú ruku, akoby hlasoval, a krvou podliate oči s vačkami mal nesústredené.

Ginny sa zachichotala.

„Schôdza sa skončila, Dung,“ upozornil ho Sirius, keď sa všetci okolo neho pousádzali za stôl. „Prišiel Harry.“

„Eh?“ zlovestne nakúkal na Harryho pomedzi pochlpené ryšavkasté vlasy. „Hrom do toho, tak je tu… Áno… si okej Harry?“

„Áno,“ odvetil Harry.

Mundungus sa nervózne hrabal vo vreckách, nespúšťajúc oči z Harryho, a vytiahol špinavú čiernu fajku. Strčil si ju do úst, zapálil koniec prútikom a zhlboka si z nej potiahol. Vzápätí ho zahalili vzdúvajúce sa oblaky zelenkavého dymu.

,‚Musím sa ti ospravedlniť,“ zahundral hlas odkiaľsi z tej smradľavej mrákavy.

„Naposledy ťa žiadam, Mundungus,“ zavolala pani Weasleyová, „buď taký dobrý a nefajči tú vec v kuchyni! Najmä nie, keď máme jesť.“

„Ach, jasné. Prepáč, Molly,“ ospravedlňoval sa Mundungus.

Oblak dymu zmizol, keď si Mundungus strčil fajku zase do vrecka, ale štipľavý smrad, ako keby horeli ponožky, zostal.

„A ak chcete večerať ešte pred polnocou, potrebujem pomoc,“ vyhlásila pani Weasleyová celej miestnosti. „Nie, ty môžeš zostať, kde si, Harry, ty máš za sebou dlhú cestu.“

„Čo môžem urobiť, Molly?“ nadšene sa ponúkla Tonksová a vrhla sa k nej.

Pani Weasleyová zaváhala a bolo na nej vidieť obavy.

„Nie, nie, Tonksová, to je v poriadku, aj ty si odpočiň, dnes si už urobila dosť.“

„Ale nie, ja chcem pomôcť!“ bodro vyhlásila Tonksová a prevrátila stoličku, čo sa tak ponáhľala ku kredencu, z ktorého Ginny vyberala príbor.

O chvíľu veľké nože pod dozorom pána Weasleyho samy krájali mäso a zeleninu, kým pani Weasleyová miešala v kotlíku zavesenom nad ohniskom a ostatní vyberali ďalšie taniere, poháre a jedlo z komory. Harry zostal pri stole so Siriusom a Mundungusom, ktorý stále naňho smutne žmurkal.

„Videl si odvtedy Figgovú?“ spýtal sa.

„Nie,“ odvetil Harry, „nikoho som nevidel.“

„Vieš, nebol by som odišiel,“ Mundungus sa naklonil dopredu a kajúcne hovoril, „ale mal som takú obchodnú príležitosť…“