Harry Potter a Fénixov rád

Harry cítil, ako sa mu niečo obtrelo o kolená, a zľakol sa, ale to sa iba Krivolab, Hermionin ryšavý kocúr s krivými nohami, túlil Harrymu k lýtkam, priadol a potom vyskočil Siriusovi do lona a schúlil sa tam. Sirius ho zamyslene škrabkal za ušami a otočil sa k Harrymu, ešte stále zachmúrený.

„Mal si zatiaľ dobré leto?“

„Nie, bolo mizerné,“ odvetil Harry.

Po prvý raz sa na Siriusovej tvári mihlo niečo ako úškrn.

„Neviem, prečo sa sťažuješ.“

„Čože?“ neveriacky naňho pozrel Harry.

„Ja osobne by som privítal útok dementorov. Boj o moju dušu by bol príjemným vytrhnutím z tejto monotónnej existencie. Myslíš, že si sa mal zle, ale ty si sa aspoň dostal von a pochodil si si, vystrel nohy, aj si si zabojoval… zatiaľ čo ja už mesiac trčím vnútri.“

„A to ako?“ mračil sa Harry.

„Lebo Ministerstvo mágie stále ide po mne a Voldemort už medzitým vie, že som animágus, Červochvost mu všetko povedal, takže moje veľké maskovanie by bolo nanič. Veľa toho pre Fénixov rád urobiť nemôžem… alebo aspoň Dumbledore má taký pocit.“

Trochu napätý tón, akým Sirius vyslovil riaditeľovo meno, Harrymu prezradil, že ani Sirius nie je s Dumbledorom spokojný. Harry pocítil náhly príval citov voči krstnému otcovi.

„Ty si aspoň vedel, čo sa deje,“ povedal povzbudzujúco.

„O, áno,“ uštipačne zareagoval Sirius. „Počúvam Snapove správy, musím znášať všetky jeho posmešné narážky, ako on tam vonku riskuje život, zatiaľ čo ja si tu pohodlne sedím na zadku a spytuje sa ma, ako pokračuje čistenie…“

„Čistenie?“ nechápal Harry.

„Usilujeme sa urobiť z tohto domu obydlie vhodné pre ľudí,“ povedal Sirius a gestom ukázal na pochmúrnu kuchyňu „Desať rokov tu nikto nebýval, od smrti mojej drahej matky ak nepočítame jej domáceho škriatka, ale tomu sa to pomotalo v hlave a už celú večnosť tu neupratoval.“

„Sirius,“ oslovil ho Mundungus, ktorý očividne nevenoval ich rozhovoru pozornosť, ale podrobne skúmal prázdny pohár. „Toto je pravé striebro, kamoško?“

„Áno,“ odvetil Sirius, hľadiac naň znechutene. „Najkvalitnejšie striebro z pätnásteho storočia, ktoré tepali raráškovia, s vyrazeným rodinným erbom Blackovcov.“

„Ale ten sa zodral,“ zahundral Mundungus a leštil ho manžetou.

„Fred! George! NIE! NESTE TO V RUKÁCH!“ zvreskla pani Weasleyová.

Harry, Sirius a Mundungus sa obzreli a vzápätí sa prudko odtiahli od stola. Fred s Georgeom začarovali veľký kotlík s duseným mäsom, železný džbán ďatelinového piva a ťažkú drevenú dosku na krájanie chleba aj s nožom, a to všetko k nim letelo vzduchom. Kotlík s mäsom sa kĺzal po celej dĺžke stola a zastal tesne na kraji, pričom na drevenej doske po ňom zostal veľký vypálený pás, džbán sa s treskotom prevrátil a jeho obsah vyšplechol na všetky strany, nôž skĺzol z dosky a zabodol sa presne tam, kde pred chvíľou bola Siriusova ruka, a zlovestne sa kýval.

„PREPÁNAJÁNA!“ kričala pani Weasleyová. „TO NEBOLO POTREBNÉ – UŽ MÁM TOHO DOSŤ – LEN PRETO, ŽE MÁTE ODNEDÁVNA DOVOLENÉ ČAROVAŤ, NEMUSÍTE SA OHÁŇAŤ PRÚTIKMI KVÔLI KAŽDEJ MALIČKOSTI!“

„Iba sme chceli ušetriť trochu času,“ namietal Fred a ponáhľal sa vytiahnuť nôž zo stola. „Prepáč, Sirius… nechcel som…“

Harry so Siriusom sa smiali, Mundungus, ktorý sa prevrátil aj so stoličkou dozadu, nadávajúc vstával, Krivolab nahnevane zaprskal a trielil pod kredenc, a v tme tam svietili iba jeho dve veľké žlté oči.

„Chlapci,“ pán Weasley zobral kotlík a postavil ho na prostriedok stola, „vaša mama má pravdu, už ste vo veku, keď by ste mohli prejaviť trochu zodpovednosti…“

„Ani jeden z vašich bratov nespôsoboval takéto problémy!“ zlostila sa pani Weasleyová na dvojčatá, keď tresla na stôl nový džbán s ďatelinovým pivom a rozliala pritom skoro toľko čo oni. „Bill necítil potrebu premiestňovať sa každých pár metrov! Charlie nezačaroval všetko, o čo sa potkol! Percy…“

Zmĺkla, ako keby uťal, a vystrašene pozrela na manžela, ktorý mal odrazu na tvári kamenný výraz.

„Poďme jesť,“ rýchlo ich vyzval Bill.

„Vyzerá to skvele,“ pochválil Lupin, nabral jej na tanier a podával jej ho.

Chvíľu bolo počuť iba cinkot tanierov a štrnganie príboru a vŕzganie stoličiek, keď sa všetci chystali jesť. Potom sa pani Weasleyová obrátila k Siriusovi.

„Chcela som ti povedať, Sirius, že niečo je zavreté v zásuvke písacieho stola v salóne, stále to tam rachotí a trasie sa. Pravdaže, možno je to len prízrak, ale myslela som, že by sme mali požiadať Alastora, aby sa na to pozrel, kým to vypustíme von.“

„Ako povieš,“ ľahostajne odvetil Sirius.

„A závesy sú tam plné černožienok,“ pokračovala pani Weasleyová. „Zajtra by sme sa mohli do nich pustiť.“