Harry Potter a Fénixov rád

„… za slnovratu príde nový…“ vravela postava starého bradatého muža.

„NEÚTOČ! POTREBUJEME TO PROROCTVO!“

„On sa opovážil… opovažuje sa,“ nezrozumiteľne škriekala Bellatrix, „stojí si tam… špinavý polomukel…“

„POČKAJ, KÝM NEBUDEME MAŤ PROROCTVO!“ reval Malfoy.

„… a nikto nepríde potom…“ hovorila postava mladej ženy.

Nato sa postavy z rozbitých gúľ rozplynuli vo vzduchu. Z nich, ani ich niekdajších domovov nezostalo nič, len úlomky skla na zemi. Vnukli však Harrymu nápad. Problémom bolo, ako s ním oboznámiť ostatných.

„Nepovedali ste mi, čo je také výnimočné na tomto proroctve. Mám vám ho odovzdať,“ hovoril a hral o čas. Pomaly pritom posúval nohu, aby nahmatal nohu niekoho iného.

„Nezahrávaj sa s nami, Potter,“ varoval ho Malfoy.

„Ja sa nezahrávam,“ povedal Harry, ale iba spolovice vnímal rozhovor, druhou polovicou mysle sa sústreďoval na nohu. Potom našiel čiesi prsty a pritlačil ich. Prudký nádych za ním mu prezradil, že to bola Hermiona.

„Čo je?“ zašepkala.

„Dumbledore ti nikdy nepovedal, že dôvod, prečo nosíš tú jazvu, sa skrýva v útrobách Oddelenia záhad?“ zaškeril sa Malfoy.

„Ja… čo?“ Harry na okamih celkom zabudol na svoj plán.

„Čo je?“ naliehavejšie zašepkala Hermiona za ním.

„Je to možné?“ pokračoval Malfoy a zdalo sa, že ho to škodoradostne potešilo. Niektorí smrťožrúti sa znova zasmiali a krytý ich smiechom Harry zasyčal Hermione, čo najmenej pritom pohybujúc perami: „Rozbite police…“

„Dumbledore ti to nikdy nepovedal?“ zopakoval Malfoy. „Tak tým sa vysvetľuje, prečo si neprišiel skôr, Potter, Temný pán sa tomu čudoval…“

„… keď poviem teraz…“

„… nepribehol si už po prvých snoch, keď ti ukázal miesto, kde je skryté. Myslel si, že prirodzená zvedavosť ťa vyláka, aby si si vypočul presné znenie…“

„Naozaj?“ Harry za sebou skôr cítil, než počul, ako Hermiona odovzdáva odkaz ostatným, a usiloval sa r o z p r á v a ť ďalej, aby odpútal smrťožrútov. „Takže chcel, aby som prišiel a vzal si ho? Prečo?“

„Prečo?“ Malfoyov hlas znel neuveriteľne natešene. „Lebo jediní ľudia, čo si môžu proroctvo vziať z Oddelenia záhad, Potter, sú tí, o ktorých to proroctvo je, ako Temný pán zistil, keď sa pokúšal získať ho krádežou prostredníctvom iných.“

„A prečo chcel ukradnúť proroctvo o mne?“

„O vás oboch, Potter, o vás oboch… Nikdy si nerozmýšľal, prečo sa ťa Temný pán ako dieťa pokúsil zabiť?“

Harry hľadel cez štrbinu, v ktorej sa ligotali Malfoyove sivé oči. Bolo toto proroctvo dôvodom, prečo zahynuli Harryho rodičia, dôvodom, prečo má jazvu v tvare blesku? Naozaj drží odpoveď na to všetko vo svojej ruke?

„Niekto vyslovil proroctvo o Voldemortovi a o mne?“ spýtal sa potichu, hľadiac na Luciusa Malfoya, a pevnejšie v prstoch zovrel sklenú guľu. Bola sotva väčšia než zlatá strela a stále drsná od prachu. „A on ma donútil prísť a zobrať ho preňho? Prečo si ho nevzal sám?“

„Sám?“ zaškriekala Bellatrix a šialene sa zasmiala. „Aby Temný pán prišiel na Ministerstvo mágie, kde tak milo ignorujú jeho návrat? Žeby sa Temný pán odhalil aurorom, keď práve teraz mrhajú svoj čas na môjho drahého bratanca?“

„Takže vás nechal, aby ste tú špinavú prácu zaňho urobili vy, však? Tak ako keď sa pokúšal donútiť Sturgisa, aby ho ukradol… a Boda?“

„Veľmi dobre, Potter, veľmi dobre…“ hovoril Malfoy pomaly. „Ale Temný pán vie, že si inte…“

„TERAZ!“ vykríkol Harry.

Päť rôznych hlasov za ním zrevalo: „REDUCTO!“ Päť zaklínadiel letelo piatimi rôznymi smermi a police oproti nim, ktoré zasiahli, vybuchli, vysoká konštrukcia sa zakolísala, stovky sklených gúľ sa rozbíjali, vystupovali z nich perlovo-biele postavy, vznášali sa vo vzduchu a ich hlasy sa ozývali z ktovieako dávnej minulosti v rinkote rozbíjajúceho sa skla a štiepajúceho sa dreva, úlomky ktorých teraz pršali na zem.

„BEŽTE!“ zreval Harry, keď sa police nebezpečne naklonili a zhora začali padať ďalšie sklené gule. Schmatol Hermionu za habit a ťahal ju dopredu, jednou rukou si zakrývajúc hlavu pred štiepkami z políc a úlomkami skla. Nejaký smrťožrút sa cez oblak prachu vrhol dopredu a Harry ho silno udrel lakťom do maskovanej tváre. Všetci kričali, ozývali sa výkriky bolesti a hromový treskot, keď sa police zosypali, a v tom všetkom zneli tajuplné útržky slov jasnovidcov vypustených z gúľ…

Harry zistil, že cesta dopredu je voľná, a uvidel Rona, Ginny a Lunu, ako prebehli popri ňom s rukami nad hlavami, niečo ťažké ho zboka zasiahlo do tváre, ale on iba zohol hlavu a bežal ďalej, nejaká ruka ho chytila za plece, počul, ako Hermiona zakričala: „Nehýb sa!“ Ruka ho okamžite pustila… Na konci deväťdesiateho siedmeho radu Harry zabočil doprava a pustil sa do naozajstného šprintu. Vpravo za sebou počul kroky a Hermionin hlas, ako poháňa Nevilla. Rovno pred ním boli otvorené dvere, cez ktoré prišli. Harry videl jagavé svetlo krištáľového zvona, preletel cez dvere, pričom proroctvo stále pevne a bezpečne zvieral v ruke, počkal, kým prebehnú cez prah aj Neville a Hermiona, a zatresol za nimi dvere…

„Colloportus!“ vyhŕkla Hermiona a dvere sa s čudným mľasknutím vzduchotesne uzavreli.