Harry Potter a Fénixov rád

„Myslím, že musíme ísť doprava,“ šepkala Hermiona a žmúrila na ďalší rad. „Áno… päťdesiatštyri…“

„Majte prútiky pripravené,“ potichu pripomínal Harry.

Zakrádali sa ďalej, pričom sa obzerali za seba, popri dlhých uličkách a radoch políc, ktorých vzdialené konce sa takmer úplne ponárali do tmy. Pod každou sklenou guľou boli malé ožltnuté ceduľky. Niektoré gule sa zvláštne leskli, akoby v nich bola tekutina, iné boli matné a vo vnútri prázdne ako vyhasnuté žiarovky.

Prešli popri osemdesiatom štvrtom rade… osemdesiatom piatom… Harry napäto počúval, či nezačuje hoci najmenší zvuk alebo pohyb, ale Sirius môže mať zapchaté ústa, alebo byť v bezvedomí… alebo, povedal nezvaný hlas v jeho hlave, už mŕtvy…

To by som cítil, ubezpečoval sa a srdce mu poskakovalo až v ohryzku na krku, to by som už vedel…

„Deväťdesiatsedem!“ zašepkala Hermiona.

Stáli v skupinke na začiatku radu a hľadeli do uličky pri ňom. Nikto tam nebol.

„Je celkom na konci,“ povedal Harry, ktorému trochu vyschlo v ústach. „Odtiaľto nie je dobre vidieť.“

Viedol ich pomedzi týčiace sa police so sklenými guľami, a keď okolo nich prechádzali, videli, že niektoré slabo svietia…

„Mal by byť tu blízko,“ šepkal Harry, presvedčený, že po každom kroku sa na tmavej podlahe zjaví otrhaná Siriusova postava. „Niekde tu… celkom blízko…“

„Harry?“ váhavo sa spýtala Hermiona, ale on nechcel odpovedať. V ústach mal veľmi sucho.

„Niekde asi… tu…“ tvrdil.

Prišli na koniec radu a vyšli do ešte tlmenejšie osvetleného priestoru. Nikto tam nebol. Všetko zahaľovalo dunivé a zaprášené ticho.

„Mohol by byť…“ šepkal Harry chrapľavo a nakúkal do susednej uličky. „Alebo možno…“ Ponáhľal sa pozrieť do ďalšej.

„Harry?“ znova sa ozvala Hermiona.

„Čo je?“ zavrčal.

„Ja… myslím si, že Sirius tu nie je.“

Nikto nič nehovoril. Harry sa na nikoho nechcel pozrieť. Bolo mu zle. Nechápal, prečo tu Sirius nie je. Mal tu byť. Tu ho Harry videl…

Rozbehol sa popri radoch a nazeral do nich. Cestou míňal jednu prázdnu uličku za druhou. Potom bežal na druhú stranu, naspäť popri priateľoch, ktorí z neho nespúšťali oči. Po Siriusovi nebolo nikde ani stopy, ani náznak toho, že by sa tu bojovalo.

„Harry?“ zavolal Ron.

„Čo je?“

Nechcel počuť, čo mu chce Ron povedať, nechcel počúvať Ronove výčitky, že bol hlúpy, a návrhy, aby sa vrátili do Rokfortu, ale tvár ho čoraz väčšmi pálila a mal chuť ešte dlho zotrvať tu dole v tme, kým sa odváži vyjsť do osvetleného átria a postaví sa zoči-voči obviňujúcim pohľadom ostatných…

„Toto si videl?“ spýtal sa Ron.

„Čo?“ spýtal sa Harry, ale tentoraz zvedavo – musí tu byť nejaký znak, nejaká stopa po Siriusovi. Vrátil sa, kde všetci stáli, kúsok dovnútra radu deväťdesiatsedem, ale nenašiel nič, iba Rona, ktorý hľadel na jednu zo zaprášených gúľ na polici.

„Čo je?“ mrzuto opakoval Harry.

„Je – je tam tvoje meno,“ povedal Ron.

Harry podišiel bližšie. Ron ukazoval na jednu z malých sklených gúľ, ktorá svietila matným vnútorným svetlom, hoci bola zaprášená a vyzerala, že sa jej roky nikto nedotkol.

„Moje meno?“ bezvýrazne zopakoval Harry.

Pristúpil ešte bližšie. Nebol taký vysoký ako Ron, a tak musel natiahnuť krk, aby si prečítal ožltnutú ceduľku pripevnenú na polici rovno pod zaprášenou sklenou guľou. Tenučkým písmom tam bol napísaný nejaký dátum spred šestnástich rokov a pod ním: S.P.T. A.P.W.B.D. Temný pán a (?)Harry Potter

Harry na to hľadel.

„Čo je to?“ spýtal sa Ron nervózne. „Čo tu hľadá tvoje meno?“

Pozrel na ostatné ceduľky na tejto polici.

„Ja tu nie som,“ povedal zmätene. „Ani nikto z nás.“

„Harry, myslím, že by si sa toho nemal dotýkať,“ prudko ho varovala Hermiona, keď natiahol ruku.

„Prečo nie? Veď to súvisí so mnou, či nie?“

„Nerob to, Harry,“ povedal odrazu Neville. Harry pozrel naňho. Nevillova okrúhla tvár sa trochu leskla od potu. Vyzeral, akoby už viac napätia nevydržal.

„Je na tom moje meno,“ namietol Harry.

A s trošku ľahkomyseľným pocitom zovrel zaprášenú guľu v prstoch. Čakal, že bude studená, ale naopak, zdalo sa, akoby celé hodiny ležala na slnku, akoby ju zohrievalo to vnútorné svetlo. S očakávaním, ba nádejou, že sa stane niečo dramatické, niečo vzrušujúce, vďaka čomu ich dlhá a nebezpečná cesta napokon bude mať zmysel, Harry zložil sklenú guľu z police a hľadel na ňu.

Nič také sa nestalo. Ostatní podišli bližšie a hľadeli na guľu, keď ju utrel od chumáčov prachu.

A vtedy sa rovno spoza nich ozval unudený hlas:

„Veľmi dobre, Potter. Teraz sa pekne a pomaly otoč a podaj mi to.“

35 Za závojom

Zrazu sa vedľa nich vynárali čierne postavy a zablokovali ich sprava i zľava, oči sa im leskli cez štrbiny v kuklách, a priamo na ich srdcia mierilo dvanásť rozsvietených prútikov. Ginny zdesene zhíkla.

„Mne, Potter,“ zopakoval unudeným hlasom Lucius Malfoy a vystrel ruku dlaňou nahor.

Harry mal nepríjemný pocit, akoby mu všetky vnútornosti padali. Sú v pasci a prevyšujú ich aj počtom, dvaja na jedného.

„Mne,“ ešte raz zopakoval Malfoy.

„Kde je Sirius?“ spýtal sa Harry.