Harry Potter a Fénixov rád

„Čo myslíš tým tam vnútri?“ spytovala sa Hermiona, zoskočila zo spodného schodu a hovorila to nahnevanejšie, než situácia vyžadovala. „Nie je nijaké vnútri, je to len oblúk, nie je tam pre nikoho miesto. Harry, prestaň, poďme preč…“

Chytila ho za ruku a ťahala, ale on odolával.

„Harry, prišli sme sem kvôli Siriusovi!“ pripomenula mu vysokým napätým hlasom.

„Sirius,“ opakoval Harry a stále ako očarený hľadel na vlniaci sa závoj. „Áno…“

Konečne mu niečo v mozgu zapadlo na svoje miesto: Sirius, zajatý, zviazaný a mučený, a on tu civie na oblúk…

Cúvol niekoľko krokov od stupienka a odtrhol oči od závoja. „Poďme,“ pohol sa.

„Veď o to som sa pokúšala… no dobre, tak poďme!“ povedala Hermiona a prvá sa popri stupienku vracala. Z druhej strany hľadeli na závoj aj Ginny s Nevillom, očividne očarení. Hermiona bez slova chytila Ginny za ruku, Ron schmatol Nevilla a energicky ich ťahali k spodnej kamennej lavici a potom až hore k dverám.

„Čo myslíš, čo bol ten oblúk?“ spýtal sa Harry Hermiony, keď znova vošli do čiernej kruhovej miestnosti.

„Neviem, ale nech to bolo čokoľvek, bolo to nebezpečné,“ vyhlásila rozhodne a znova označila dvere ohnivým krížom.

Stena sa opäť krútila a zase zastala. Harry si náhodne vybral ďalšie dvere a potisol ich. Nehýbali sa.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Hermiona.

„Sú… zamknuté…“ povedal Harry a zaprel sa do nich, ale ani sa nepohli.

„Tak toto sú tie pravé, nie?“ vzrušene povedal Ron a pridal sa k Harrymu, aby sa spolu pokúsili otvoriť ich násilím. „Musia to byť ony!“

„Uhnite!“ prísne ich požiadala Hermiona. Zamierila prútikom na miesto, kde by na normálnych dverách bola zámka, a povedala: „Alohomora!“

Nič sa nestalo.

„Siriusov nožík!“ spomenul si Harry. Vytiahol ho spod habitu a zastrčil do štrbiny medzi dverami a zárubňou. Ostatní nedočkavo sledovali, ako ním prechádza odhora nadol, vytiahol ho a potom do nich vrazil plecom. Zostali zavreté rovnako pevne ako predtým. A navyše, keď Harry pozrel na nôž, zistil, že čepeľ sa roztopila.

„Dobre, tak túto miestnosť necháme tak,“ rozhodne vyhlásila Hermiona.

„Ale čo ak je to tá?“ s obavami a túžobne hľadel na dvere Ron.

„To nemôžu byť tie dvere, Harry sa vo sne dostal cez všetky,“ pripomenula mu Hermiona, označila dvere ďalším ohnivým krížom a Harry si vložil teraz už zbytočnú rukoväť Siriusovho noža do vrecka.

„Viete, čo by tam mohlo byť?“ dychtivo sa spýtala Luna, keď sa stena znova začala krútiť.

„Určite nejaká blbosť,“ zahundrala si Hermiona pod nos a Neville sa nervózne zasmial.

Stena zastala a Harry s narastajúcim pocitom zúfalstva potisol ďalšie dvere.

„To je ono!“

Poznal tú miestnosť ihneď podľa krásneho, roztancovaného, diamantovo iskrivého svetla. Len čo si Harryho oči zvykli na oslňujúci jas, videl, že na každej ploche sa ligocú hodiny, veľké i malé, stojace i prenosné, zavesené medzi knihovníčkami alebo uložené na stoloch po celej dĺžke miestnosti, takže ju napĺňalo usilovné, neúnavné tikanie ako keby sa tadiaľ posúvali tisícky krôčikov. Zdrojom tancujúceho, briliantovo jasného svetla bol vysoký krištáľový zvonový poklop, ktorý stál na druhom konci miestnosti.

„Tadiaľto!“

Harryho srdce tĺklo ako splašené, keď už vedel, že sú na správnej ceste. Viedol ich úzkym priestorom medzi radmi stolov a tak ako vo sne mieril k zdroju svetla, ku krištáľovému zvonovému poklopu na stole, vysokému ako on. Vyzeral, akoby bol plný rozviateho ligotavého vetra.

„Och, pozrite!“ povedala Ginny, keď boli bližšie, a ukazovala na srdce zvonového poklopu.

V iskrivom prúde vo vnútri sa vznášalo drobučké vajce jasné ako drahokam. Ako v poklope stúpalo nahor, puklo, otvorilo sa a zjavil sa kolibrík, ktorého unášalo až celkom navrch, ale keď sa dostal do vzdušného prúdu, perie mal znova zmáčané a vlhké, a keď ho to znovu stiahlo na spodok zvona, opäť sa uzavrel vo vajci.

„Ideme ďalej!“ prísne ich pobádal Harry, lebo Ginny sa tvárila, akoby sa chcela pristaviť a sledovať, ako sa z vajíčka zase vyliahne vták.

„Ty si márnil čas pri tom oblúku,“ hnevala sa, ale šla ďalej popri zvone k jediným dverám za Harrym.

„To je ono,“ zopakoval Harry a srdce mu teraz pumpovalo tak silno a rýchlo, až mal pocit, že mu to musí prekážať pri hovorení, „tadiaľto…“

Pozrel na všetkých – prútiky mali vytiahnuté a odrazu boli vážni a nervózni. Potom pozrel opäť na dvere a potlačil ich. Otvorili sa.

Boli tam, našli to miesto rozľahlé ako kostol, kde nebolo nič, iba vysoké police plné malých zaprášených sklených gúľ. Slabo sa ligotali vo svetle šíriacom sa z držiakov na sviece, rozmiestnených pravidelne na policiach. Tak ako tie v kruhovej miestnosti, horeli belasým plameňom. V sieni bolo veľmi chladno.

Harry pomaly postupoval dopredu a nakúkal do tienistých uličiek medzi radmi políc. Nič nevidel a nezachytil ani najmenší náznak pohybu.

„Povedal si, že to bol rad číslo deväťdesiatsedem,“ potichu mu pripomenula Hermiona.

„Áno,“ šepol Harry a hľadel na koniec najbližšieho radu. Pod svietnikom sa v belasom svetle sviečok leskla strieborná číslica päťdesiattri.