Harry Potter a Fénixov rád

Podlaha telefónnej búdky sa zatriasla a chodník sa popri sklenej stene začal dvíhať. Testraly prehrabávajúce sa v odpadkoch im mizli z dohľadu, uzavrela ich tma a s tupým škripotom klesali do hlbín Ministerstva mágie.

Na nohy im dopadol lúč tlmeného zlatého svetla, rozširoval sa a dvíhal sa nahor po ich telách. Harry pokrčil kolená a držal prútik pripravený, ako sa len dalo v takých stiesnených podmienkach, a nakúkal cez sklo, či ich niekto v átriu čaká, ale zdalo sa, že je úplne prázdne. Svetlo bolo tlmenejšie než vtedy cez deň. V kozuboch nehoreli ohne, ale keď výťah plynulo zastal, videl, že zlaté symboly na tmavomodrom strope sa stále vlnito pohybujú.

„Ministerstvo mágie vám praje príjemný večer,“ želal im ženský hlas.

Dvere telefónnej búdky sa otvorili, Harry z nej vypadol, za ním Neville a Luna. Jediným zvukom v átriu bol pravidelný šum vody v zlatej fontáne, kde z prútikov čarodejníka a čarodejnice, zo špičky kentaurovho šípa, raráškovho klobúka a z uší domáceho škriatka striekala voda do nádrže okolo súsošia.

„Poďte,“ potichu ich vyzval Harry a všetci šiesti sa rozbehli halou. Harry ich viedol popri fontáne k stolu, kde mal sedieť strážnik, čo Harrymu v lete vážil prútik, ale ktorý bol teraz opustený.

Harry si bol istý, že bezpečnostný pracovník mal byť na svojom mieste, jeho neprítomnosť bola určite neblahým znamením, a keď prešli zlatou bránou k výťahom, Harryho zlá predtucha silnela. Stlačil najbližší gombík s označením „dolu“ a výťah sa s rachotom zjavil takmer okamžite, zlaté mreže sa rozostúpili a ich rinkot sa silno ozýval a všetci vbehli dnu. Harry stlačil gombík s číslom deväť, mreže sa s rachotom zavreli a výťah začal klesať, drnčiac a trasúc sa.

Cez deň, keď sem prišiel s pánom Weasleym, si Harry neuvedomoval, aké sú výťahy hlučné. Bol si istý, že ten hluk privolá všetkých bezpečnostných pracovníkov v budove, a predsa, keď výťah zastal, pokojný ženský hlas oznámil: „Oddelenie záhad,“ a mreže sa otvorili. Vystúpili na chodbu, kde sa okrem ohňa fakieľ, mihotajúceho sa v závane vzduchu z otvoreného výťahu, nič nehýbalo.

Harry sa otočil k obyčajným čiernym dverám. Po mesiacoch a mesiacoch, čo ich vídal vo sne, bol konečne tu.

„Poďme,“ šepkal a viedol ich po chodbe. Luna šla hneď za ním a s pootvorenými ústami sa obzerala okolo seba.

„Okej, počúvajte,“ Harry zastal asi dva metre od dverí. „Možno… možno by dvaja mali zostať tu a strážiť a…“

„A ako vám dáme vedieť, že sa niečo deje?“ spýtala sa Ginny s nadvihnutým obočím. „Mohli by ste byť na kilometre odtiaľto.“

„Ideme s vami,“ vyhlásil Neville.

„Tak teda poďme,“ zavelil Ron.

Harry stále nechcel zobrať so sebou všetkých, ale zdalo sa, že nemá na výber. Otočil sa teda k dverám a šiel ďalej… tak ako vo sne sa otvorili, prekročil prah a vošiel prvý.

Stáli vo veľkej kruhovej miestnosti. Všetko tam bolo čierne, vrátane podlahy a stropu. Na čiernych stenách boli dookola rovnaké neoznačené čierne dvere bez kľučiek a medzi nimi držiaky so sviecami, ktoré horeli belasým plameňom. Ich chladné mihotavé svetlo sa odzrkadľovalo na lesklej mramorovej podlahe, takže sa zdalo, akoby mali pod nohami vodu.

„Zavrite niekto dvere,“ potichu požiadal Harry.

Oľutoval to, len čo ich Neville zavrel. Bez dlhého pásu svetla z chodby za nimi, osvetlenej fakľami, v miestnosti zostala taká tma, že chvíľu nevideli nič iné, iba chvejúce sa belasé plamienky na stenách a ich strašidelný odraz na podlahe.

Vo sne Harry vždy cieľavedome kráčal cez túto miestnosť k dverám presne oproti vchodu a pokračoval ďalej. Bol tu však asi tucet dverí, a práve keď hľadel na protiľahlé a rozhodoval sa, ktoré sú tie správne, ozval sa hrmot a sviečky sa posúvali nabok. Kruhová miestnosť sa otáčala.

Hermiona chytila Harryho za ruku, akoby sa bála, že sa môže pohnúť aj podlaha, ale tá stála. Na chvíľku, keď sa stena okolo nich hýbala, boli belasé plamene okolo nich rozmazané a pripomínali neónové čiary, ale tak náhle ako rachot začal, tak aj prestal. A všetko znova stálo.

Harry videl pred očami iba modré pásy.

„Čo to bolo?“ bojazlivo zašepkal Ron.

„Myslím, že nás to malo zmiasť, aby sme nevedeli, ktorými dverami sme vošli,“ tlmene povedala Ginny.

Harry si ihneď uvedomil, že má pravdu – už by nevedel nájsť východ, tak ako by nerozoznal mravca na tejto uhľovočiernej podlahe, pravé dvere mohli byť hociktoré z tých dvanástich.

„Ako sa teraz dostaneme naspäť?“ spýtal sa Neville celý nesvoj.

„No, na tom teraz nezáleží,“ energicky vyhlásil Harry, zažmurkal, aby sa zbavil tých modrých čiar v očiach, a pevnejšie zovrel prútik. „Nepotrebujeme sa dostať von, kým nenájdeme Siriusa.“

„Ale nebudeme ho volať!“ rýchlo povedala Hermiona, hoci Harry vôbec nepotreboval jej upozornenie. Inštinktívne vedel, že musia byť čo najtichšie.

„Tak teda kam pôjdeme, Harry?“ spýtal sa Ron.