Harry Potter a Fénixov rád

„Ja ne…“ začal Harry a preglgol. „Vo sne som šiel rovno cez dvere na konci chodby od výťahov do nejakej tmavej miestnosti -teda do tejto – a potom som vyšiel cez ďalšie dvere do miestnosti, ktorá sa tak akosi… ligotala. Skúsme niekoľko dverí,“ povedal rýchlo. „Spoznám tú správnu, keď ju uvidím. Poďme.“

Zamieril k dverám, ktoré boli teraz oproti nemu, a ostatní išli za ním. Ľavú ruku oprel o chladný lesklý povrch, v pravej zdvihol prútik, pripravený zasiahnuť, a potlačil.

Otvorili sa celkom ľahko.

Po tme v prvej miestnosti tu viseli zo stropu na dlhých zlatých reťaziach lampy a vytvárali dojem, že táto dlhá obdĺžniková miestnosť je oveľa jasnejšia, hoci to neboli žiarivé, mihotavé svetlá, aké Harry videl v snoch. Miestnosť bola celkom prázdna. Bolo v nej iba niekoľko stolov a sklená nádrž, taká veľká, že by sa v nej dalo plávať. Stála v strede, plná nejakej tmavozelenej tekutiny, v ktorej sa pomaly pohybovalo niekoľko perlovobielych predmetov.

„Čo je to?“ zašepkal Ron.

„Neviem,“ odpovedal Harry.

„Sú to ryby?“ spýtala sa Ginny.

„To sú larvy akvavíria!“ vzrušene zašepkala Luna. „Ocko spomínal, že ich na ministerstve chovajú…“

„Nie,“ povedala Hermiona. Jej hlas znel čudne. Podišla bližšie k nádrži. „Sú to mozgy.“

„Mozgy?“

„Áno… zaujímalo by ma, čo s nimi robia.“

Harry podišiel k nej. A naozaj, teraz, keď ich videl zblízka, vedel, že sa nemohla zmýliť. Strašidelné sa trblietali a plávali si v hlbinách zelenej tekutiny ako nejaké slizké karfioly.

„Poďme odtiaľto,“ súril ich Harry. „Tieto dvere nie sú správne, musíme skúsiť iné.“

„Aj tu sú dvere,“ Ron ukazoval na steny. Harryho sa zmocnili obavy. Aké je to tu veľké?

„Vo sne som šiel z tmavej miestnosti rovno do druhej. Myslím, že by sme sa mali vrátiť a skúsiť to odtiaľ.“

A tak sa ponáhľali naspäť do kruhovej miestnosti a teraz mal Harry namiesto belasých plameňov zo sviečok pred očami prízračné tvary mozgov.

„Počkaj!“ zvolala zrazu Hermiona, keď Luna chcela za nimi zavrieť dvere. „Označiť!“

Kreslila niečo prútikom vo vzduchu a na dverách sa objavilo ohnivé „X“. Len čo sa za nimi zavreli, ozval sa veľký hrmot a znova sa stena začala rýchlo otáčať, ale teraz sa medzi svetlomodrou zjavoval aj červenozlatý rozmazaný fľak, a keď znova všetko stíchlo, ohnivý kríž ešte horel a označoval dvere, ktoré už vyskúšali.

„Dobre, že si na to myslela,“ pochválil ju Harry. „Okej, tak skúsime tieto…“

Znova zamieril k dverám priamo pred ním a potisol ich. Prútik mal stále zdvihnutý a ostatných za pätami.

Táto miestnosť bola väčšia než predchádzajúca, tlmene osvetlená a obdĺžniková, v strede klesala a tvorila veľkú kamennú jamu hlbokú vyše šesť metrov. Stáli na najvyššom stupni akýchsi lavíc, ktoré lemovali celú miestnosť a strmo po stupienkoch sa zvažovali do jamy ako v amfiteátri alebo v súdnej sieni, kde Harryho súdil Wizengamot. Namiesto stoličky s reťazami však v strede jamy stálo vyvýšené kamenné pódium s akýmsi starobylým oblúkom, dopukaným a rozosýpajúcim sa, až sa Harry čudoval, že ešte stojí. Oblúk nepodopieral nijaký múr a visel na ňom čierny otrhaný záves, a napriek tomu, že okolitý studený vzduch sa nehýbal, záves sa trošku vlnil, akoby sa ho práve niekto dotkol.

„Kto je tam?“ spýtal sa Harry a zoskočil o lavicu nižšie. Nikto mu neodpovedal, ale záves sa ďalej vlnil a trepotal.

„Opatrne!“ zašepkala Hermiona.

Harry liezol cez lavice dolu až na kamenné dno jamy. Ako pomaly kráčal k stupienku, jeho kroky sa hlasno ozývali. Odtiaľ, kde teraz stál, vyzeral lomený oblúk oveľa vyššie, ako keď naň hľadel zhora. Závoj sa stále slabo vlnil, akoby cezeň práve niekto prešiel.

„Sirius?“ zblízka, a preto tichšie zvolal Harry.

Mal veľmi zvláštny pocit, že za závojom na druhej strane niekto stojí. Pevne zovrel prútik, obišiel stupienok, ale nikto tam nebol, videl iba druhú stranu otrhaného čierneho závoja.

„Poďme,“ zavolala Hermiona z polovice kamenných schodov. „Toto nie je správna miestnosť, Harry, poďme ďalej.“

Jej hlas znel vystrašene, oveľa vystrašenejšie než v miestnosti, kde plávali mozgy. A predsa sa Harrymu oblúk zdal krásny, napriek tomu, aký bol starý. Jemne sa vlniaci závoj ho zaujal, cítil veľmi silné nutkanie vyliezť na stupienok a prejsť cezeň.

„Harry, poďme,“ naliehala Hermiona.

„Dobre,“ povedal, ale nehýbal sa. Práve niečo počul. Z druhej strany závoja sa k nemu niesol slabý šepot a nejaké mrmlanie.

„Čo hovoríte?“ spýtal sa veľmi nahlas, takže jeho slová sa ozývali všade okolo kamenných lavíc.

„Nikto nerozpráva, Harry!“ upozornila ho Hermiona a šla k nemu.

„Niekto tam za tým šepká,“ tvrdil, posunul sa ďalej a mračil sa na závoj. „Si to ty, Ron?“

„Ja som tu, kamarát,“ Ron sa zjavil bokom od oblúka.

„Počuje to ešte niekto?“ spytoval sa Harry, lebo šepkanie a mrmlanie bolo hlasnejšie a ani si to neuvedomil, položil nohu na stupienok.

„Aj ja ich počujem,“ šepla Luna, ktorá prišla k nim spoza oblúka a hľadela na vlniaci sa závoj. „Tam vnútri sú ľudia!“