Harry Potter a Fénixov rád

Harry si pomyslel, že ešte nikdy v živote neletel tak rýchlo: testral prefičal ponad hrad, ani pritom veľmi nemával širokými krídlami, chladivý vzduch plieskal Harryho do tváre a on žmúril oči pred svištiacim vetrom. Obzrel sa a videl, že jeho piati druhovia letia za ním, každý sklonený čo najhlbšie ku krku testrala, aby sa chránil pred prúdom vzduchu.

Leteli nad areálom Rokfortu, potom minuli Rokville a pod nimi sa mihali vrchy a údolia. Keď denné svetlo začalo pohasínať, Harry videl malé zoskupenia svetiel v dedinách, potom kľukatú cestu, po ktorej ako chrobák liezlo domov cez kopce jediné auto…

„To je nenormálne!“ Harry sotva začul, ako niekde za ním povedal Ron, a predstavoval si, ako sa asi musí cítiť, keď letí v takej výške a pritom nevidí, na čom.

Zmrákalo sa – obloha menila farbu na jasnú, potom tmavofialovú, posiatu drobnými striebornými hviezdami, a onedlho im iba svetlá muklovských miest prezrádzali, ako vysoko sú a ako rýchlo cestujú. Harry pevne objímal krk koňa a v duchu ho poháňal, aby letel ešte rýchlejšie. Koľko času uplynulo odvtedy, čo videl Siriusa ležať na dlážke v Oddelení záhad? Ako dlho ešte dokáže Sirius odolávať Voldemortovi? Harry naisto vedel iba to, že jeho krstný otec ani nevyhovel Voldemortovi, ani neumrel, lebo bol presvedčený, že pri jednom alebo pri druhom by cítil Voldemortovu radosť alebo zlosť, jazva by ho bolestivo pálila tak ako v tú noc, keď had napadol pána Weasleyho.

Leteli ďalej v čoraz väčšej tme. Harry cítil, že tvár má meravú a studenú, nohy mu brneli od toho, čo nimi tak pevne zvieral boky testrala, ale neodvážil sa zmeniť polohu, aby neskĺzol… Ohluchol od dunenia svištiaceho vzduchu a ústa mal suché a meravé od studeného nočného vetra. Vôbec netušil, ako ďaleko môžu byť, úplne sa zveril zvieraťu pod sebou, ktoré sa neúnavne a cieľavedome rútilo nocou, sotva mávajúc krídlami, len ďalej dopredu.

Keby prišli prineskoro…

Ešte žije, ešte bojuje, cítim to…

Ak Voldemort usúdi, že Sirius sa nepoddá…

Vedel by som…

Harrymu nadskočil žalúdok. Hlava testrala odrazu mierila k zemi a Harry sa naozaj skĺzol po jeho krku niekoľko centimetrov dopredu. Konečne klesali… zdalo sa mu, že za sebou počul výkrik, nebezpečne sa otočil, ale nevidel nijaké padajúce telo… zrejme sa všetci zľakli pri zmene smeru tak ako on.

Jasnooranžové svetlá sa na všetkých stranách zväčšovali a zaokrúhľovali. Videli strechy budov, prúd svetiel z automobilových reflektorov pripomínajúcich svetielkujúce oči hmyzu, svetložlté štvorce okien. Zdalo sa, že celkom odrazu sa rútia ku chodníku. Harry sa z posledných síl držal testrala, pripravoval sa na prudký dopad, ale kôň sa dotkol tmavej zeme tak zľahka ako tieň a Harry mu skĺzol z chrbta a obzeral sa po ulici, kde stále stál preplnený kontajner neďaleko zničenej telefónnej búdky, bezfarebnej v oranžovej žiare pouličných lámp.

Ron pristál o kúsok ďalej a hneď aj spadol zo svojho testrala na chodník.

„Nikdy viac,“ povedal vstávajúc. Vykročil akoby od testrala, ale pretože ho nevidel, vrazil mu do zadku a skoro znova spadol. „Nikdy, nikdy viac… to bola najhoršia…“

Z jednej i druhej strany vedľa neho pristáli Ginny s Hermionou, obe skĺzli z koni elegantnejšie než Ron, hoci s rovnakým výrazom úľavy, že sú opäť na pevnej zemi. Neville zoskočil roztrasený, Luna zosadla hladko.

„Odtiaľto pôjdeme kam?“ spýtala sa Harryho so zdvorilým záujmom, ako keby toto celé bol iba zaujímavý výlet.

„Tamto,“ povedal. Rýchlo vďačne testrala potľapkal a potom priateľov viedol k zničenej telefónnej búdke a otvoril dvere. „Poďte sem!“ súril ich, keď váhali.

Ron a Ginny poslušne vošli, Hermiona, Neville a Luna sa natlačili za nimi. Harry sa obzrel na testraly, ktoré sa prehrabávali v kontajneri a hľadali zvyšky zhnitého jedla, a potom sa vtisol do búdky za Lunou.

„Ten, kto je najbližšie aparátu, nech vytočí šesť, dva, štyri, štyri, dva!“ povedal.

Urobil to Ron s čudne vykrivenou rukou, aby dočiahol na ciferník, a keď sa kruh ciferníka dotočil naspäť, v búdke sa ozval rozvážny ženský hlas.

„Vitajte na Ministerstve mágie. Povedzte, prosím, svoje mená a účel návštevy.“

„Harry Potter, Ron Weasley, Hermiona Grangerová,“ veľmi rýchlo hovoril Harry, „Ginny Weasleyová, Neville Longbottom, Luna Lovegoodová… prišli sme sem niekoho zachrániť, pokiaľ nás nepredbehlo ministerstvo!“

„Ďakujeme,“ pokojne odpovedal ženský hlas. „Návštevníci, prosím, vezmite si menovky a pripnite si ich vpredu na habity.“

Z kovovej priehradky, kam zvyčajne padajú vrátené mince, vykĺzlo šesť menoviek. Hermiona ich chytila a bez slova ich ponad Ginninu hlavu podávala Harrymu. Pozrel na tú vrchnú: Harry Potter, záchranná misia.

„Návštevníci ministerstva sú povinní podrobiť sa prehliadke a pri bezpečnostnej priehradke na druhom konci átria predložíte svoj prútik na registráciu.“

„Fajn!“ nahlas povedal Harry, pretože jazva ho znova zabolela. „Môžeme sa už pohnúť?“