Harry Potter a Fénixov rád

„Aj tak je to jedno,“ vravel Harry s pocitom márnosti, „lebo stále nevieme, ako sa ta dostaneme…“

„Myslela som, že to sme už vyriešili,“ povedala Luna tak, že ich to skoro dohnalo do zúrivosti. „Poletíme!“

„Pozri,“ ledva ovládal hnev Ron, „ty si možno schopná letieť bez metly, ale my ostatní nemôžeme vytrčiť krídla, kedy sa nám…“

„Sú aj iné spôsoby, ako sa dá lietať, nielen na metlách,“ vážne vyhlásila Luna.

„Myslíš, že sa povezieme na chrbte nejakého krkočoha, či ako sa to volá?“ spytoval sa Ron.

„Krčorohý chrapogot nevie lietať,“ dôstojne im oznámila Luna, „ale ony vedia a Hagrid predsa hovorí, že sa veľmi dobre orientujú a ľahko nájdu miesto, kam majú ich jazdci namierené.“

Harry sa zvrtol. Medzi dvoma stromami stáli dva testraly, biele oči sa im strašidelné ligotali a sledovali tichý rozhovor, akoby rozumeli každé slovo.

„Áno!“ zašepkal a zamieril k nim. Pohodili dračími hlavami, odhodili dlhé čierne hrivy dozadu a Harry nedočkavo natiahol ruku a toho bližšieho potľapkal po lesklom krku. Ako ich mohol niekedy považovať za škaredé?

„Sú to tie šialené akože kone?“ neisto sa spýtal Ron a hľadel na miesto kúsok vľavo od testrala, ktorého Harry potľapkával. „Tie, čo človek nevidí, kým nebol svedkom, ako niekto vypustil dušu?“

„Áno,“ odpovedal Harry.

„Koľko ich je?“

„Iba dva.“

„Budeme potrebovať tri,“ namietla Hermiona, ktorá stále vyzerala trochu otrasene, ale rozhodne.

„Štyri, Hermiona,“ mračila sa Ginny.

„Myslím, že v skutočnosti je nás šesť,“ pokojne poznamenala Luna.

„Nebuď hlúpa, nemôžeme ísť všetci!“ hneval sa Harry. „Pozrite, vy traja…“ ukázal na Nevilla, Ginny a Lunu, „nie ste do toho zapletení, vy nie ste…“

Začali protestovať ešte väčšmi. Harry pocítil v jazve silnejšiu bolesť. Každá chvíľa otáľania bola drahá, nemal kedy sa škriepiť.

„Okej, dobre, vy ste sa rozhodli,“ povedal stručne, „ale kým nenájdeme viac testralov, nebudete…“

„Och, prídu ďalší,“ s istotou tvrdila Ginny, ktorá tak ako Ron pozerala nesprávnym smerom, očividne si mysliac, že hľadí na kone.

„Prečo si to myslíš?“

„Lebo ak si si náhodou nevšimol, ty a Hermiona ste celí od krvi,“ upozornila ho chladne, „a vieme, že Hagrid láka testraly na surové mäso. Najmä preto zrejme prišli tieto dva.“

Harry v tej chvíli pocítil, ako ho niečo slabo potiahlo za habit, a videl, že testral pri ňom mu oblizuje rukáv vlhký od Grawpovej krvi.

„Tak dobre,“ súhlasil a dostal nápad. „Ron a ja si vezmeme tieto dva a pôjdeme napred a Hermiona tu môže zostať s vami, aby prilákala ďalšie testraly…“

„Ja nezostanem!“ zúrivo protestovala Hermiona.

„Nemusíš,“ usmiala sa Luna. „Pozri, už prichádzajú ďalšie… vy dvaja musíte naozaj páchnuť…“

Harry sa otočil: pomedzi stromy sa blížilo najmenej šesť alebo sedem testralov s veľkými kožovitými krídlami zloženými na bokoch a oči sa im v tme leskli. Teraz sa nemal na čo vyhovoriť.

„Dobre,“ súhlasil nahnevane, „jedného si vezmite a vysadnite.“

34 Oddelenie záhad

Harry sa pevne zakvačil do hrivy testrala, nohu si položil na najbližší peň a nemotorne sa vydriapal na jeho hodvábny chrbát. Testral sa nebránil, len otočil hlavu, vyceril zuby a pokúšal sa ďalej žiadostivo oblizovať jeho habit.

Harry zistil, že kolená si môže oprieť za kĺby krídel, a cítil sa tak istejšie, potom pozrel na ostatných. Neville vyliezol na chrbát ďalšieho testrala a pokúšal sa mu prehodiť krátku nohu cez chrbát. Luna už sedela testralovi na chrbte bokom a naprávala si habit, akoby to robila každý deň. Ron, Hermiona a Ginny však nehybne stáli na mieste a s otvorenými ústami na nich civeli.

„Čo je?“ spýtal sa Harry.

„A ako máme nasadnúť?“ placho sa spýtal Ron. „Veď ich nevidíme.“

„Och, to je ľahké,“ povedala Luna, ochotne skĺzla zo svojho testrala a šla k nim. „Poď sem…“

Pritiahla ostatné nablízku postávajúce testraly a po jednom im pomáhala vysadnúť. Bolo vidieť, že všetci traja sú veľmi nervózni, keď im viedla ruky ku hrivám a kázala im pevne sa chytiť, a potom aj ona znova vysadla na svojho tátoša.

„To je šialené,“ hundral Ron a voľnou rukou opatrne prechádzal koňovi po chrbte. „Šialené… keby som ho tak mohol vidieť…“

„Radšej dúfaj, že zostane neviditeľný,“ zachmúrene povedal Harry. „Tak teda, sme všetci pripravení?“

Všetci prikývli a videl, ako sa päť párov kolien pod habitmi naplo.

„Okej…“

Pozrel na lesklú čiernu hlavu svojho testrala a preglgol.

„Ministerstvo mágie, vchod pre návštevníkov… teda Londýn,“ prikázal neisto. „Ech… ak vieš… kam ísť…“

Chvíľu Harryho testral len stál, no potom mohutným pohybom, pri ktorom Harry skoro spadol, roztiahol krídla po oboch stranách, kôň sa pomaly prikrčil a vyletel nahor tak rýchlo a prudko, že Harry musel ramená i nohy pevne pritisnúť k jeho telu, aby sa po chudom konskom zadku neskĺzol dozadu. Zavrel oči a pritisol si tvár k jemnej konskej hrive, keď sa rútili pomedzi horné konáre stromov a vyleteli do krvavočerveného západu slnka.