Harry Potter a Fénixov rád

Harry sa cítil veľmi nesvoj. Obzrel sa, či si aj Hermiona s Ronom všimli to, čo on, ale v tej chvíli prišla k nemu profesorka Marchbanksová a on nechcel vyzerať, ako keby mal v úmysle odpisovať, a tak sa rýchlo sklonil nad hviezdnu mapu a predstieral, že niečo dopisuje, ale pritom nakúkal ponad múrik veže k Hagridovej chalupe. Postavy sa teraz pohybovali vo vnútri popred okná a chvíľami zastierali svetlo.

Na chrbte pocítil pohľad profesorky Marchbanksovej, a tak znovu pritisol oči k ďalekohľadu a hľadel na Mesiac, hoci jeho polohu zaznačil už pred hodinou, no len čo profesorka Marchbanksová prešla ďalej, v chalupe niečo zrevalo a ten rev sa ozýval až k vrcholu Astronomickej veže. Niekoľkí okolo Harryho vykukli spoza ďalekohľadov a hľadeli smerom k Hagridovej chalupe.

Profesor Tofty potichu sucho zakašľal.

„Pokúste sa sústrediť, chlapci a dievčatá,“ upozornil ich mierne.

Väčšina študentov sa vrátila k ďalekohľadom. Harry pozrel vľavo. Hermiona ako zhypnotizovaná hľadela na Hagridovu chalupu.

„Ehm… ešte dvadsať minút,“ pripomínal profesor Tofty.

Hermiona nadskočila a ihneď sa vrátila k mape hviezd, Harry pozrel na svoju a všimol si, že omylom označil Venušu ako Mars. Sklonil sa a opravil si to.

Z areálu sa ozvalo hlasné tresknutie. Niekoľkí vykríkli „Au!“, lebo narazili do ďalekohľadu, keď sa ponáhľali pozrieť, čo sa deje dolu.

Hagridove dvere sa prudko otvorili a vo svetle z chalupy celkom jasne videli jeho mohutnú postavu – reval a mával rukami, obkľúčený šiestimi ľuďmi, ktorým z prútikov vychádzali smerom k nemu tenké červené pásiky svetla – zrejme sa ho usilovali omráčiť.

„Nie!“ vykríkla Hermiona.

„No toto!“ pohoršene zvolal profesor Tofty. „Je skúška!“

No nikto už mapám hviezd nevenoval ani najmenšiu pozornosť. Pri Hagridovej chalupe poletovali záblesky červeného svetla, a predsa sa zdalo, akoby sa od neho odrážali. Stále bol vzpriamený a nehybný a pokiaľ Hany videl, bránil sa. Po celom areáli sa ozývali výkriky, nejaký muž kričal: „Buď rozumný, Hagrid!“

Hagrid zreval: „Čert vezmi rozum, takto ma nedostaneš, Dawlish!“

Harry videl obrysy Tesáka, ktorý sa usiloval Hagrida brániť a skákal na čarodejníkov naokolo, kým ho nezasiahlo omračujúce zaklínadlo a nepadol na zem. Hagrid zúrivo zavyl, nadvihol páchateľa zo zeme a odhodil ho. Muž preletel zo tri metre a už nevstal. Hermiona zhíkla a zakryla si ústa rukou. Harry pozrel na Rona a videl, že aj on je vyľakaný. Dosiaľ ani jeden z nich nevidel Hagrida skutočne nazlosteného.

„Pozrite!“ znepokojene zapišťala Parvati Patilová, ktorá sa nakláňala ponad múrik a ukazovala pred hrad, tam sa znova otvorili vchodové dvere, na trávnik sa zasa rozlialo svetlo a vlnil sa po ňom osamelý dlhý tieň.

„Ale no toto!“ s obavami zvolal profesor Tofty. „Viete, že už zostalo iba šestnásť minút?!“

No nikto mu nevenoval ani najmenšiu pozornosť – sledovali osobu náhliacu sa k bojisku pri Hagridovej chalupe.

„Ako sa opovažujete!“ za behu kričala postava. „Ako sa opovažujete!“

„To je McGonagallová!“ zašepkala Hermiona.

„Nechajte ho na pokoji! Prestaňte, hovorím!“ ozýval sa v tme hlas profesorky McGonagallovej, „Prečo ste ho napadli? On nič neurobil, nič, čo by vás oprávňovalo na taký…“

Hermiona, Parvati a Lavender zvreskli. Postavy od chalupy vrhli na profesorku McGonagallovú až štyri omračovacie zaklínadlá. Červené lúče ju zasiahli na polceste medzi hradom a chalupou, na okamih ju osvetlili strašidelným červeným svetlom, potom ju zrazili z nôh, tvrdo dopadla na zem a už sa nepohla.

„Tristo trollov!“ vykríkol profesor Tofty, ktorý zjavne tiež úplne zabudol na skúšku. „Ani ju len nevarovali. No to je nehoráznosť!“

„ZBABELCI!“ reval Hagrid a jeho hlas sa jasne niesol až na vrchol veže a na hrade sa opäť rozsvietilo niekoľko svetiel. „PREKLIATI ZBABELCI! TU MÁTE… A TU MÁTE…“

„Och, prepána!“ zhíkla Hermiona.

Hagrid sa z celej sily zahnal na najbližších útočníkov a podľa toho, že okamžite spadli, zrejme stratili vedomie. Harry videl, ako sa Hagrid zohol, a pomyslel si, že ho napokon predsa len dostali zaklínadlom. Lenže naopak, vzápätí opäť stál a na chrbte mal akési vrece – vtedy si Harry uvedomil, že je to Tesákovo ochabnuté telo.

„Chyťte ho, chyťte ho!“ vrieskala Umbridgeová, ale dvaja zvyšní pomocníci sa zrejme vôbec nechceli ocitnúť v dosahu Hagridových pästí, dokonca cúvali, pričom sa potkli o bezvedomých kolegov a spadli. Hagrid sa otočil a s Tesákom zaveseným na pleci sa rozbehol. Umbridgeová vyslala za ním posledné omračovacie zaklínadlo, ale netrafila. Hagrid ozlomkrky uháňal k vzdialenej bráne a zmizol v tme.

V rozochvenom tichu všetci s otvorenými ústami celú minútu hľadeli na areál. Potom profesor Tofty slabým hlasom povedal: „Uhm… päť minút.“

Hoci Harry zaplnil iba dve tretiny mapy, zúfalo si želal, aby sa skúška už skončila. Keď napokon prišiel koniec, Ron a Hermiona ledabolo postrkali ďalekohľady do puzdier a leteli dolu točitým schodiskom. Ani jeden študent nešiel spať. Pri schodisku sa všetci nahlas a vzrušene rozprávali o tom, čoho boli práve svedkami.