Harry Potter a Fénixov rád

Ja to viem, pomyslel si Harry, hoci mal pocit, akoby mal mozog malátny a ochabnutý. Vedel si vybaviť nadpis Hermioniným písmom: Vytvorenie Medzinárodnej konfederácie čarodejníkov… čítal predsa tie poznámky len dnes dopoludnia.

Začal písať a občas dvíhal hlavu a pozeral na veľké presýpacie hodiny pred profesorkou Marchbanksovou. Sedel hneď za Parvati Patilovou, ktorej dlhé čierne vlasy padali až pod operadlo stoličky. Raz či dva razy sa pristihol, ako hľadí na drobné zlaté svetielka, ktoré sa jej v nich zaligotali, keď sa trochu pohla, a musel aj on trochu potriasť hlavou, aby sa mu v nej vyjasnilo.

…prvým najvyšším hodnostárom Medzinárodnej konfederácie čarodejníkov bol Pierre Bonaccord, ale proti jeho menovaniu protestovalo spoločenstvo Lichtenštajnska, lebo…

Všade okolo Harryho po pergamenoch škrabotali brká ako upaľujúce a hrabúce potkany. Slnko mu pálilo zozadu do hlavy. Čo to ten Bonaccord urobil, že urazil čarodejníkov z Lichtenštajnska? Harry mal pocit, že to nejako súvisí s trollmi. Znovu upieral prázdny pohľad na Parvatinu hlavu. Keby len mohol použiť legilimenciu, otvoriť na zadnej strane jej hlavy nejaké okno a vidieť, čo to bolo s tými trollmi, čo spôsobilo rozkol medzi Pierrom Bonaccordom a Lichtenštajnskom…

Harry zavrel oči, skryl si tvár do dlaní a svietivá červená farba jeho viečok bola čoraz tmavšia a chladnejšia. Bonaccord chcel zastaviť lov na trollov a dať trollom práva… ale Lichtenštajnsko malo problémy so zvlášť brutálnymi horskými trollmi… to je ono.

Otvoril oči. Štípali ho a slzili mu pri pohľade na oslepujúco biely pergamen. Pomaly napísal dva riadky o trolloch a potom si prečítal, čo doteraz napísal. Nezdalo sa mu to veľmi informatívne ani podrobné, lebo si bol istý, že Hermionine poznámky o konfederácii zaberali celé stránky.

Znova zavrel oči a pokúšal sa vybaviť si ich, spomenúť si… Konfederácia sa po prvý raz zišla vo Francúzsku, áno, to už napísal…

Raráškovia sa chceli zúčastniť, ale vyhnali ich… aj to už napísal…

A z Lichtenštajnska nechcel nikto prísť…

Mysli, hovoril si s tvárou v dlaniach, kým okolo neho brká čmárali nekonečné odpovede a vpredu sa v hodinách sypal piesok…

Znova kráčal po chladnej tmavej chodbe Oddelenia záhad, pevným a cieľavedomým krokom, občas sa rozbehol, rozhodnutý konečne dosiahnuť cieľ… čierne dvere sa mu ako zvyčajne otvorili a opäť bol v kruhovej miestnosti s mnohými dverami…

Rovno po kamennej dlažbe a cez druhé dvere… fľaky poskakujúceho svetla na stenách a na zemi a to zvláštne mechanické tikanie, ale nemal kedy zisťovať, musí sa ponáhľať…

Prebehol posledné metre k tretím dverám, a tie sa otvorili tak ako ostatné…

Znovu sa ocitol v miestnosti veľkej ako katedrála, plnej políc a sklených gúľ… srdce mu bilo veľmi rýchlo… tentoraz sa ta dostane… pri čísle deväťdesiatsedem zabočil doľava a ponáhľal sa uličkou medzi dvoma radmi…

Na podlahe celkom na konci však bola nejaká silueta, čierna silueta sa pohybovala po zemi ako zranené zviera… Harrymu sa žalúdok stiahol od strachu… od vzrušenia…

Z jeho úst vychádzal nejaký hlas, vysoký chladný hlas bez kvapky ľudskosti…

„Vezmi mi to… zlož to… ja sa toho nemôžem dotknúť, ale ty môžeš…“

Čierna silueta na zemi sa trochu nadvihla. Harry videl, ako sa na konci jeho ramena dvíha biela ruka s dlhými prstami zvierajúca prútik, a počul, ako vysoký chladný hlas povedal: „Crucio!“

Muž na zemi vykríkol od bolesti, pokúsil sa vstať, ale znova spadol a zvíjal sa. Harry sa smial. Zdvihol prútik, zrušil kliatbu a postava zastonala a znehybnela.

„Lord Voldemort čaká…“

Muž na zemi veľmi pomaly nadvihol plecia a zdvihol hlavu a ruky sa mu triasli. Tvár mal zakrvavenú a vyziabnutú, zvraštenú od bolesti, a predsa vzdorovito strnulú…

„Budeš ma musieť zabiť,“ zašepkal Sirius.

„Na konci to určite urobím,“ povedal chladný hlas. „Ale najprv to pre mňa vezmeš, Black… myslíš, že to, čo si doteraz skúsil, bola bolesť? Porozmýšľaj ešte raz… máme pred sebou celé hodiny a nikto nebude počuť tvoj krik…“

No keď Voldemort znova sklopil prútik, niekto vykríkol a spadol z horúceho stola na studenú kamennú dlažbu. Po páde sa Harry prebral, stále kričal, jazvu mal ako v ohni a celá Veľká sieň okolo neho vybuchla.

32 Odzbrojení

„Ja nejdem… nepotrebujem nemocničné krídlo… nechcem…“

Harry bľabotal a pokúšal sa vytrhnúť profesorovi Toftymu, ktorý veľmi ustarostene naňho hľadel a pomohol mu vyjsť do vstupnej haly, pričom všetci študenti naokolo na nich ohromene civeli.

„Ja… je mi dobre, pane,“ jachtal Harry a utieral si z tváre pot. „Naozaj… len som zaspal… mal som zlý sen…“

„Stres zo skúšok!“ súcitil s ním starý čarodejník a roztrasenou rukou tľapkal Harryho po pleci. „To sa stáva, mladý muž, to sa stáva! Napijete sa studenej vody a možno sa budete môcť vrátiť do Veľkej siene. Skúška už takmer končí, ale možno sa vám podarí dokončiť poslednú otázku.“

„Áno,“ rýchlo povedal Harry. „Vlastne… nie… urobil som… urobil som, koľko som mohol, myslím…“