Harry Potter a Fénixov rád

„Veľmi dobre, veľmi dobre,“ súhlasil starý čarodejník vľúdne. „Zoberiem vašu písomnú prácu a navrhujem, aby ste si pekne išli ľahnúť.“

„To urobím,“ horlivo prikyvoval Harry. „Veľmi pekne ďakujem.“

Len čo starý pán vošiel do Veľkej siene, Harry vybehol mramorovým schodiskom a letel po chodbách tak, že portréty, ktoré pritom míňal, vyčítavo hundrali, preskakoval ďalšie schody a napokon ako uragán vtrhol cez dvojité dvere do nemocničného krídla, až madam Pomfreyová, ktorá práve nalievala lyžičkou nejakú jasnomodrú tekutinu Montaguovi do úst, vyplašene zvreskla.

„Potter, ako si to predstavujete?“

„Musím ísť za profesorkou McGonagallovou,“ dychčal Harry a išlo mu roztrhnúť pľúca. „Hneď… je to naliehavé!“

„Ona tu nie je, Potter,“ smutne povedala madam Pomfreyová. „Ráno ju previezli k svätému Mungovi. Štyri omračovacie zaklínadlá rovno do hrude a v jej veku? Je to zázrak, že ju nezabili.“

„Je… preč?“ spýtal sa šokovaný Harry.

Vonku práve zazvonilo a počul zvyčajný vzdialený ruch študentov vychádzajúcich na chodby nad nimi a pod nimi. Celkom nehybný hľadel na madam Pomfreyovú. Narastalo v ňom zdesenie.

Nezostal tu nikto, komu by to povedal. Dumbledore je preč, Hagrid je preč, ale vždy predpokladal, že profesorka McGonagallová zostane, výbušná a neúprosná, no stále spoľahlivo prítomná…

„Nečudujem sa, že ste šokovaný, Potter,“ povedala madam Pomfreyová s akousi zlosťou na tvári. „Ani jeden z nich by nedokázal Minervu McGonagallovú omráčiť zoči-voči za bieleho dňa. Bola to zbabelosť… odporná zbabelosť… keby som sa nebála, čo by ste si vy študenti počali bezo mňa, na protest by som odišla.“

„Áno,“ bezvýrazne pritakal Harry.

Ako slepý odchádzal z nemocničného krídla na preplnenú chodbu, kde zostal stáť, študenti doňho vrážali a panika ho zaplavovala ako jedovatý plyn, takže hlava sa mu krútila a nemohol vymyslieť, čo by mal urobiť…

Ron a Hermiona, pripomenul mu nejaký hlas v hlave.

Znova sa rozbehol, odstrkoval spolužiakov a nevšímal si ich nahnevané protesty. Zbehol naspäť o dve poschodia a práve prišiel k mramorovému schodisku, keď ich uvidel, ako sa ponáhľajú k nemu.

„Harry!“ Hermiona vyzerala veľmi vyľakane. „Čo sa stalo? Si v poriadku? Si chorý?“

„Kde si bol?“ spytoval sa Ron.

„Poďte so mnou,“ rýchlo ich volal Harry. „Poďte, musím vám niečo povedať.“

Viedol ich po chodbe na prvom poschodí, nakúkajúc cestou do dverí, až konečne našiel prázdnu triedu, vbehol do nej, a len čo boli Hermiona s Ronom vo vnútri, zavrel dvere a oprel sa o ne tvárou k nim.

„Voldemort dostal Siriusa.“

„Čože?“

„Ako to…“

„Videl som to, keď som zaspal na skúške.“

„Ale… ale kde? Ako?“ Hermiona mala tvár bielu ako stena.

„Neviem ako,“ povedal Harry. „Ale presne viem, kde. Na Oddelení záhad je jedna miestnosť plná políc s malými sklenými guľami a sú na konci deväťdesiateho siedmeho radu… pokúša sa využiť Siriusa, aby mu zobral to, čo odtiaľ chce… mučí ho… hovorí, že nakoniec ho zabije!“

Harry zistil, že hlas sa mu trasie a kolená tiež. Šiel k lavici, sadol si a snažil sa ovládnuť.

„Ako sa tam dostaneme?“ spýtal sa ich.

Chvíľu bolo ticho. Potom Ron povedal: „Máme tam ísť?“

„Áno, do Oddelenia záhad zachrániť Siriusa!“ nahlas povedal Harry.

„Ale… Harry…“ jachtal Ron.

„Čo? Čo?“

Nechápal, prečo naňho vyvaľujú oči. Akoby od nich žiadal niečo absurdné.

„Harry,“ oslovila ho Hermiona dosť vyľakaným hlasom, „no… ako… ako sa Voldemort dostal na Ministerstvo mágie bez toho, aby niekto zistil, že je tam?“

„Ako to mám vedieť?“ kričal Harry. „Otázka je, ako sa tam dostaneme my!“

„Ale… Harry, uvažuj,“ Hermiona podišla k nemu o krok, „je päť hodín popoludní… Ministerstvo mágie musí byť plné zamestnancov… ako by sa ta Voldemort a Sirius dostali tak, aby ich nikto nezbadal? Harry… sú to dvaja asi najhľadanejší čarodejníci na svete… myslíš, že by neodhalení vnikli do budovy plnej aurorov?“

„Ja neviem! Voldemort použil neviditeľný plášť alebo čo!“ kričal Harry. „Okrem toho, Oddelenie záhad bolo vždy úplne prázdne, keď som tam bol…“

„Ty si tam nikdy nebol, Harry,“ potichu povedala Hermiona. „Iba sa ti o ňom snívalo, nič viac.“

„To nie sú normálne sny!“ kričal jej do tváre Harry, vstal a teraz o krok podišiel on k nej. Mal chuť ňou zatriasť. „Ako teda vysvetlíš Ronovho otca, o čo tam išlo, ako som vedel, čo sa mu stalo?“

„Niečo na tom je,“ potichu pripustil Ron, hľadiac na Hermionu.

„Lenže je to… je to také nepravdepodobné!“ zúfalo odporovala Hermiona. „Harry, ako sa Voldemort mohol zmocniť Siriusa, keď bol celý čas na Grimmauldovom námestí?“

„Siriusovi mohlo preskočiť a chcel ísť na vzduch,“ namietol Ron znepokojene. „Tak zúfalo sa chcel dostať z toho domu…“

„Ale prečo? Prečo, prepána,“ naliehala Hermiona, „by Voldemort chcel použiť Siriusa, aby zobral tú zbraň, či čo je to?“

„Ja neviem, môže existovať množstvo príčin!“ kričal na ňu Harry. „Možno je Sirius jednoducho len niekto, na kom Voldemortovi nezáleží, je mu jedno, či sa mu niečo stane…“

„Vieš čo, práve mi niečo napadlo,“ tlmene povedal Ron. „Siriusov brat bol smrťožrút, však? Možno Siriusovi prezradil, ako sa môže dostať k tej zbrani!“