Harry Potter a Fénixov rád

Harry bol rozhodnutý podať na utorkovej starostlivosti o čarovné tvory dobrý výkon, aby nepotopil Hagrida. Praktická skúška sa konala popoludní na trávniku blízko Zakázaného lesa, kde mali študenti správne určiť knarla skrytého medzi tuctom ježkov (trik bol v tom, že mali všetkým doradu ponúkať mlieko – knarly ako veľmi podozrievavé tvory s čarovnými ostňami sa zvyčajne rozzúria, lebo si myslia, že sa ich niekto pokúša otráviť), potom predviesť, ako správne zaobchádzať so stromostrážcom, nakŕmiť a vyčistiť ohnivého kraba bez toho, aby človek utrpel vážne popáleniny, a zo širokej škály jedál vybrať vhodné pre chorého jednorožca.

Harry videl, že Hagrid ich úzkostlivo sleduje zo svojej chalupy. Keď sa skúšajúca, tentoraz bucľatá nízka čarodejnica, usmiala na Harryho a povedala mu, že môže odísť, ukázal Hagridovi zdvihnuté palce a zamieril naspäť k hradu.

Pri teoretickej práci z astronómie v stredu ráno sa im celkom darilo. Harry si nebol istý, či dobre napísal mená všetkých mesiacov Jupitera, ale aspoň vedel, že ani jeden z nich nie je pokrytý blatom. Na praktickú skúšku z astronómie museli čakať až do noci, popoludnie namiesto toho venovali vešteniu.

Aj podľa Harryho nízkych meradiel skúška z veštenia dopadla veľmi zle. Čo ako sa usiloval, v krištáľovej guli nevidel o nič viac ako na doske lavice, pri čítaní z čajových lístkov celkom stratil hlavu a hovoril, že podľa neho to vyzerá, akoby mala profesorka Marchbanksová onedlho stretnúť okrúhleho, tmavého mokrého neznámeho a celé to fiasko zavŕšil tým, že poplietol na dlani čiaru života s čiarou hlavy a oznámil jej, že mala minulý utorok zomrieť.

„Bolo jasné, že na tom pohoríme,“ zachmúrene konštatoval Ron na mramorovom schodisku. Harry sa vďaka nemu cítil oveľa lepšie, lebo Ron mu práve vykladal, ako skúšajúcemu podrobne opisoval škaredého chlapa s bradavicou na nose, ktorého videl v krištáľovej guli, a keď zdvihol hlavu, zistil, že opisoval jeho odraz.

„V prvom rade sme si nemali ten hlúpy predmet vybrať,“ vyhlásil Harry.

„Aspoň že teraz sa ho už môžeme vzdať.“

„Áno, už nemusíme vymýšľať, čo sa stane, keď sú si Jupiter a Urán priveľmi blízki.“

„A odteraz mi bude jedno, keď sa mi čarovanie s čajovými lístkami nepodarí, jednoducho ich vyhodím do smetí, kam patria.“

Harry sa smial, ale keď videl, že za nimi beží Hermiona, okamžite prestal, aby ju to náhodou nerozčúlilo.

„No, myslím, že aritmanciu som urobila dobre,“ vysypala a Harry s Ronom si uľahčene vydýchli. „Pred večerou máme trochu času ešte si rýchlo pozrieť mapu hviezd…“

Keď o jedenástej večer prišli na vrchol Astronomickej veže, zistili, že je výborná noc na pozorovanie hviezd, bezoblačná a pokojná. Areál školy zalieval striebristý mesačný svit a vzduch bol trochu studený. Každý si nastavil ďalekohľad a po úvodných slovách profesorky Marchbanksovej začali v mapách vypĺňať určené hviezdy.

Profesorka Marchbanksová s profesorom Toftym sa prechádzali pomedzi nich, sledovali, ako zakresľujú presné polohy pozorovaných hviezd a planét. Všade bolo ticho, ozýval sa iba šuchot pergamenu, občas zavŕzgal ďalekohľad, keď ho niekto nastavoval na stojane, a škrabot množstva bŕk. Prešlo pol hodiny, potom hodina, malé štvorčeky odrazeného zlatého svetla, ktoré sa mihotali dole na zemi, začali miznúť, lebo svetlá v oknách hradu zhasínali.

Keď Harry na svojej mape zakreslil postavenie Oriónu, priamo pod tou časťou múrika, kde stál, sa otvoril hlavný vchod, takže po kamenných schodoch a na kúsok trávnika sa rozlialo svetlo. Práve upravoval polohu ďalekohľadu, pozrel dolu a videl päť či šesť pretiahnutých tieňov pohybovať sa po jasne osvetlenej tráve, no potom sa dvere zavreli a trávnik sa znova zmenil na more tmy.

Harry si opäť priložil oko k ďalekohľadu, zaostril ho a sledoval Venušu. Pozrel do mapy, že tam planétu zakreslí, ale niečo ho odpútalo. Zastal s brkom nad pergamenom, žmúril do tmy v areáli a rozoznal pol tucta postáv kráčajúcich po trávniku. Keby sa nepohybovali a mesačné svetlo sa im nevlnilo po hlavách, boli by nerozoznateľné. A aj z tej diaľky mal Harry pocit, že spoznal chôdzu tej najnižšej a najokrúhlejšej postavy, ktorá skupinku akoby viedla.

Nevedel prísť na to, prečo by Umbridgeová po polnoci chodila na prechádzku a ešte k tomu v spoločnosti piatich ľudí. Potom niekto za ním zakašľal a on si spomenul, že robí skúšku. Celkom zabudol na postavenie Venuše. Pritisol oko k ďalekohľadu, znovu ju našiel a opäť ju chcel zakresliť do mapy, ale už striehol na každý nezvyčajný zvuk a v diaľke počul klopanie, ktoré sa ozývalo po celom prázdnom areále a po ňom tlmený štekot veľkého psa.

Pozrel tým smerom a srdce mu silno tĺklo. V Hagridových oknách sa svietilo a postavy na trávniku sa črtali na ich pozadí. Dvere sa otvorili a Harry jasne videl, ako šesť siluet prekročilo prah. Dvere sa znova zavreli a nastalo ticho.