Harry Potter a Fénixov rád

Len teraz si všimol povrazy hrubé ako mladé stromčeky, natiahnuté od najväčších neďalekých stromov až k miestu, kde na zemi chrbtom k nim ležal Grawp.

„Musí byť uviazaný?“ nesmelo sa spýtala Hermiona.

„No… áno…“ znepokojene odpovedal Hagrid. „Viete, ako vravím… neuvedomuje si, jaký je silný.“

Harry teraz chápal, prečo z tejto časti lesa tak podozrivo zmizli všetky živé tvory.

„Tak a čo vlastne máme my s Harrym a Ronom robiť?“ s obavami sa spýtala Hermiona.

„Starať sa oňho,“ chrapľavo povedal Hagrid, „keď odídem.“

Harry a Hermiona nešťastne pozreli na seba a Harry si s nepríjemným pocitom spomenul, že už Hagridovi sľúbil urobiť čokoľvek, o čo požiada.

„Čo… čo to vlastne znamená?“ vyzvedala sa Hermiona.

„Ani jedlo, ani nič také!“ rýchlo hovoril Hagrid. „On si vie jedlo zohnať sám, bez problémov. Vtáky, jelene a tak… Nie, on potrebuje spoločnosť. Keby som vedel, že sa niekto oňho ďalej stará, trochu ho učí, viete…“

Harry nepovedal nič, ale znova pozrel na obrovskú postavu spiacu na zemi. Na rozdiel od Hagrida, ktorý vyzeral len ako nadmerne veľký človek, Grawp sa zdal čudesne zdeformovaný. To, čo Harry považoval za obrovský, machom zarastený balvan vľavo od kopy zeme, bola Grawpova hlava. V pomere k telu bola oveľa väčšia ako ľudská, skoro dokonale okrúhla a pokrytá hustými kučeravými vlasmi farby paprade. Na jej vrchu bolo vidieť okraj mäsitého ucha, ktoré vyzeralo, akoby vyrastalo z pleca, celkom ako u strýka Vernona, a krk akoby ani nemal. Chrbát pod akousi špinavou hnedastou halenou z nahrubo zošitých zvieracích koží bol veľmi široký a ako Grawp dýchal, hrubé švíky na halene sa napínali. Nohy mal skrčené pod telom. Harry videl obrovské špinavé chodidlá, veľké ako sane, ako spočívajú jedno na druhom na lesnej pôde.

„Chceš, aby sme ho učili,“ povedal dutým hlasom. Už rozumel Firenzeho varovaniu. Jeho pokus nevychádza. Radšej nech to vzdá. Samozrejme, ostatné tvory zo Zakázaného lesa museli vedieť o Hagridových márnych pokusoch naučiť Grawpa po anglicky.

„Áno… aj keby ste sa s ním len trošku rozprávali,“ s nádejou povedal Hagrid. „lebo si myslím, že jak sa bude rozprávať s ľuďmi, pochopí, že ho všeci máme radi a chceme, aby tu zostal.“

Harry pozrel na Hermionu. Pokukovala na neho pomedzi prsty, ktorými si zakrývala tvár.

„Až by si človek želal, aby sa vrátil Norbert, nie?“ povedal a ona sa hystericky zasmiala.

„Tak to teda urobíte?“ spýtal sa Hagrid, ktorý zrejme nevnímal Harryho slová.

„No…“ odpovedal Harry, ktorého už viazal sľub. „Pokúsime sa, Hagrid.“

„Vedel som, že s tebou môžem rátať, Harry,“ žiaril Hagrid, ale tiekli mu slzy a vreckovkou si utieral tvár. „Nechcem, aby ste sa veľmi obťažovali… viem, že máte skúšky… ale keby ste sem mohli zaskočiť pod neviditeľným plášťom možno len tak raz do týždňa a trošku sa s ním povyprávať… Tak ho teda zobudím a predstavím vás…“

„Čo… nie!“ vyskočila Hermiona. „Hagrid, nie, nebuď ho, nechceme…“

No Hagrid už prekročil veľký kmeň stromu a šiel ku Grawpovi. Asi tri metre od neho zdvihol zo zeme veľký dlhý konár, upokojujúco sa ponad plece usmial na Harryho a Hermionu a potom konárom silno štuchol Grawpa do chrbta.

Obor zreval tak, až sa to v tichom lese ozývalo, z korún strojov nad nimi vyleteli vtáky a rozpŕchli sa. Pred Harrym a Hermionou sa medzitým obrovský Grawp dvíhal zo zeme, ktorá sa až otriasala, keď sa o ňu oprel obrovskou rukou a kľakal si na kolená. Otočil hlavu, aby videl, kto a čo ho to vyrušilo.

„Ako sa máš, Grawpík?“ spýtal sa Hagrid naoko veselým tónom a zároveň cúval s dlhým konárom v ruke, pripravený štuchnúť brata znova. „Dobre si sa vyspal?“

Harry a Hermiona spätkovali, ako najďalej mohli, ale aby pritom na obra dovideli. Grawp si kľakol medzi dva stromy, ktoré ešte nestihol vytrhnúť zo zeme. Harry a Hermiona s vyvrátenými hlavami hľadeli do strašidelné velikánskej tváre podobnej mesiacu v splne, plaviacemu sa na tmavej čistine Vyzeralo to, akoby jeho črty boli vytesané do veľkej kamennej gule. Nos mal krátky, hrubý a beztvarý, ústa vykrivené a plné zdeformovaných žltých zubov veľkých ako pol tehly, oči, podľa obrích noriem malé a blatovej hnedozelenej farby, boli ešte napoly zlepené od spánku. Grawp si zdvihol k očiam špinavé hánky veľkosti kriketovej loptičky, silno si ich pošúchal a potom sa bez varovania až prekvapujúco rýchlo a vrtko postavil.

„Och!“ zdesene zapišťala Hermiona vedľa Harryho.

Stromy, ku ktorým boli priviazané konce povrazov omotané okolo Grawpových zápästí a členkov, zlovestne zavŕzgali. Tak ako povedal Hagrid, obor meral skoro päť metrov. Zakaleným zrakom sa obzeral okolo seba, natiahol ruku veľkú ako plážový slnečník, chytil vtáčie hniezdo na horných konároch vysokánskej borovice, prevrátil ho hore dnom a nespokojne zreval, lebo v ňom nebol nijaký vták. Vajcia ako granáty padali na zem a Hagrid si zakrýval rukami hlavu, aby sa ochránil.