Harry Potter a Fénixov rád

Weasley je náš kráľ, Weasley je náš kráľ, všetky lopty pochytal, Weasley je náš kráľ!

„Nie?“ potichu sa spýtala užasnutá Hermiona.

„Áno!“ skríkol Harry.

„HARRY! HERMIONA!“ zareval Ron, mával strieborným metlobalovým pohárom vo vzduchu a bolo vidieť, že je celkom bez seba. „DOKÁZALI SME TO! VYHRALI SME!“

Keď ho niesli okolo nich, žiarivo sa naňho usmievali. Pri dverách nastala trma-vrma a Ron dosť silno narazil hlavou o zárubňu, ale nikto ho nechcel zložiť. So spevom sa dav pretlačil do vstupnej haly a zmizol z dohľadu. Harry a Hermiona usmiati hľadeli za nimi, až kým nezanikli posledné tóny Weasley je náš kráľ. Potom sa pozreli na seba a úsmevy im zmizli z tvárí.

„Necháme si tú novinu až na zajtra, dobre?“ spýtal sa Harry.

„Áno, súhlasím,“ unavene prikývla Hermiona. „Ja sa neponáhľam.“

Spolu vyšli hore schodmi. Vo vchode sa obaja inštinktívne obzreli na Zakázaný les. Harry si nebol istý, či sa mu to zdá, ale videl, ako v diaľke nad vrcholky stromov vzlietol malý obláčik vtákov, akoby niekto aj s koreňmi vytrhol strom, na ktorom sedeli.

31 Vynikajúca Čarodejnícka Úroveň

Rona ani na druhý deň neopustila povznesená nálada z toho, že pomohol Chrabromilu s odratými ušami získať metlobalový pohár, takže sa na nič nemohol sústrediť. Najradšej by sa bol iba rozprával o zápase, preto Harry a Hermiona ťažko hľadali chvíľku, kedy by mohli spomenúť Grawpa. Hoci až tak veľmi sa o to neusilovali, lebo ani jednému sa nechcelo vrátiť ho takýmto dosť tvrdým spôsobom do realit y.

Pretože bol ďalší pekný teplý deň, presvedčili ho, aby si išiel s nimi pod buk na brehu jazera opakovať učivo, lebo tam bolo menej pravdepodobné, že ich niekto vypočuje, než keby zostali v klubovni. Rona ten nápad najprv veľmi nenadchol – veľmi sa mu páčilo, že ho každý Chrabromilčan, čo prešiel okolo jeho stoličky, potľapkal po chrbte, nehovoriac o tom, že občas zaznievalo Weasley je náš kráľ, ale po chvíli súhlasil, že trochu čerstvého vzduchu mu len prospeje.

V tieni buku si rozložili knihy a usadili sa, zatiaľ čo im Ron hádam už desiaty raz rozprával o prvom chytenom góle.

„No, predtým som už pustil ten Daviesov, tak som nemal až takú istotu, ale neviem, keď ku mne letel Bradley, len tak z ničoho nič, pomyslel som si – zvládneš to! Mal som asi sekundu na rozmyslenie, na ktorú stranu letieť, viete, lebo sa zdalo, akoby mieril k pravej obruči – teda k mojej pravej, preňho to bola ľavá – ale mal som taký zvláštny pocit, že blafuje, a tak som sa toho chytil a vrhol som sa doľava – z jeho strany doprava – a – videli ste, čo sa stalo,“ uzavrel skromne a celkom zbytočne si odhrnul vlasy, takže vyzerali akoby rozviate vetrom, a obzeral sa, či ho obďaleč postávajúci študenti -hlúčik klebetiacich tretiakov z Biťľomoru – počuli. „A potom, keď na mňa o päť minút letel Chambers… Čo je?“ spýtal sa a zasekol sa uprostred vety, keď videl, ako sa Harry tvári. „Čo sa uškŕňaš?“

„Neuškŕňam sa,“ rýchlo zahováral Harry, pozrel do poznámok z transfigurácie a snažil sa tváriť vážne. V skutočnosti však Ron Harrymu veľmi pripomínal iného chrabromilského hráča metlobalu, ktorý si kedysi strapatil vlasy presne pod týmto stromom. „Iba som rád, že sme vyhrali.“

„Áno, vyhrali,“ rozťahoval slová Ron, akoby ich vychutnával. „Videl si, ako sa tvárila Čchangová, keď jej Ginny uchmatla strelu rovno spred nosa?“

„Asi plakala, nie?“ zachmúrene tipoval Harry.

„No, áno… ale skôr od hnevu, hoci…“ Ron sa trochu zamračil. „Ale videl si, ako odšmarila metlu, keď zosadla na zem, však?“

„Nooo…“

„Vlastne ani nie, Ron,“ zhlboka si vzdychla Hermiona, odložila knihu a ospravedlňujúco naňho pozrela. „Pravdu povediac, z celého zápasu sme s Harrym videli iba Daviesov prvý gól.“

Ronove starostlivo našuchorené vlasy akoby zvädli od sklamania. „Vy ste sa nepozerali?“ zašepkal užasnuto, pričom mu zrak behal z jedného na druhého. „Vy ste nevideli ani jednu z tých striel, čo som chytil?“

„No… nevideli,“ odvetila Hermiona, ale chlácholivo k nemu natiahla ruku. „Ale, Ron, my sme nechceli odísť – museli sme!“

„Áno?“ Ronovi červenela tvár. „A to ako?“

„Kvôli Hagridovi,“ vysvetľoval Harry. „Rozhodol sa, že nám prezradí, prečo bol vždy samá rana, odkedy sa vrátil od obrov. Chcel, aby sme s ním išli do Zakázaného lesa. Nemali sme na výber, vieš, aký je. No skrátka…“

Všetko mu to porozprávali za päť minút, a keď skončili, na Ronovej tvári sa namiesto rozhorčenia zjavil výraz absolútneho úžasu.

„On jedného priviedol sem a ukryl ho v Zakázanom lese?“

„Áno,“ skľúčene prikývol Harry.

„Nie,“ krútil hlavou Ron, ako keby sa tým, že to poprie, Harryho slová zmenili na lož. „Nie, to nemohol.“

„Ale urobil to,“ neľútostne potvrdila Hermiona. „Grawp má necelých päť metrov, s obľubou trhá šesťmetrové stromy a mňa pozná ako Hermy,“ odfrkla.

Ron sa nervózne zasmial.

„A Hagrid chce, aby sme…?“

„…ho učili po anglicky. Áno,“ prikývol Harry.

„Stratil rozum,“ skonštatoval Ron stále užasnuto.