„Predáva naše vedomosti a tajomstvá ľuďom,“ stíšil hlas Magorian. „Po takom zneuctení niet návratu.“
„Jako myslíte,“ pokrčil plecami Hagrid, „ale ja osobne si myslím, že robíte veľkú chybu…“
„Tak ako ty, človek,“ znovu prehovoril Bane, „keď si sa vrátil do nášho lesa, hoci sme ťa varovali.“
„A teraz ma počúvajte,“ nahnevane sa ohradil Hagrid. „Už mám dosť toho
„Ani ty nie, Hagrid,“ pokojne odpovedal Magorian. „Dnes ťa pustím, lebo si v spoločnosti svojich mladých…“
„Oni nie sú jeho!“ pohŕdavo mu skočil do reči Bane. „To sú študenti zo školy, Magorian! Tí už určite využili, čo ich naučil ten zradca Firenze.“
„To je jedno,“ trval na svojom Magorian, „zabiť žriebä je strašný zločin – nevinných sa nedotýkame. Dnes, Hagrid, prejdi, ale odteraz sa tomuto miestu vyhýbaj. Stratil si priateľstvo kentaurov, keď si Firenzemu pomohol ujsť.“
„Nenechám sa vyhnať z lesa hŕstkou starých mulov, jako ste vy!“ nahlas zvolal Hagrid.
„Hagrid,“ vysokým a vystrašeným hlasom sa ozvala Hermiona, keď Bane i sivý kentaur hrabli kopytom do zeme, „poďme, prosím ťa, poďme!“
Hagrid vykročil, ale kušu mal pripravenú a pohľad stále výhražne upieral na Magoriana.
„My vieme, čo skrývaš v lese, Hagrid!“ zavolal za ním Magorian, keď sa kentaurom stratili z dohľadu. „A naša trpezlivosť má hranice!“
„Budete ho znášať, pokiaľ tu bude, je to rovnako jeho les jako váš!“ zakričal. Zatiaľ ho Harry s Hermionou z celej sily tlačili do vesty z krtích koží, aby len šiel ďalej. Zamračený pozrel dole a zatváril sa prekvapene, keď videl, že ho obaja tlačia – zrejme to nec ít il.
„Upokojte sa, vy dvaja,“ dohováral im a otočil sa, aby sa pobral ďalej, kým oni zadychčane bežali za ním. „Prekliati starí mulovia sú to, čo?“
„Hagrid,“ zadychčaná Hermiona sa vyhýbala porastu žihľavy, cez ktorý prechádzali aj cestou ta. „Ak kentauri nechcú, aby do lesa chodili ľudia, zdá sa, že my s Harrym nebudeme môcť…“
„Počuli ste, čo povedali,“ odmietavo hovoril Hagrid, „neublížili by žriebäťu… chcem povedať deťom. A okrem toho nemôžeme dovoliť, aby nás oni komandovali.“
„Pekná teória,“ zašepkal Harry Hermione.
Nakoniec sa predrali na chodník a po desiatich minútach stromy začali rednúť, znovu cez ich koruny presvitali kúsky jasnej modrej oblohy a z diaľky sa nieslo volanie na slávu a krik.
„Ďalší gól?“ spýtal sa Hagrid, a keď už bol metlobalový štadión nadohľad, zastal pod stromami. „Myslíte, že zápas už skončil?“
„Neviem,“ nešťastne odpovedala Hermiona. Harry videl, že vyzerá veľmi unavene, vlasy mala plné vetvičiek a lístia, habit na niekoľkých miestach potrhaný a na tvári a rukách početné škrabance. Vedel, že on sotva vyzerá lepšie.
„Viete, už asi skončil,“ usúdil Hagrid, stále žmúriac na štadión. „Pozrite… ľudia už idú – ak sa poponáhľate, splyniete s davom a nikto nebude vedieť, že ste tam neboli!“
„Dobrý nápad,“ súhlasil Harry. „Tak teda… uvidíme sa neskôr, Hagrid.“
„Ja mu neverím,“ vyhlásila Hermiona veľmi neistým hlasom, len čo ich už nemohol počuť. „Ja mu neverím. Ja mu vážne neverím.“
„Upokoj sa!“ dohováral jej.
„Upokoj sa!“ horúčkovite sa rozhorčovala Hermiona. „Obor! Obor v Zakázanom lese! A my mu máme dávať hodiny angličtiny! Pravda, za predpokladu, že nás stádo vraždychtivých kentaurov pustí tam i naspäť! Ja – mu – neverím!“
„Ešte nemusíme robiť nič!“ potichu sa ju pokúšal upokojiť Harry, keď sa pripojili k zástupu džavotajúcich Bifľomorčanov, ktorí sa vracali do hradu. „Nemusíme robiť nič, pokiaľ ho nevyhodia, a to sa možno nikdy nestane.“
„Ale, prosím ťa, Harry!“ nahnevane zareagovala Hermiona a náhle zastala, takže študenti za ňou ju museli obchádzať. „Samozrejme, že ho vyhodia, a ak mám byť celkom úprimná, po tom, čo sme videli, kto by to mohol Umbridgeovej vyčítať?“
Nastalo ticho, Harry sa na ňu mračil a jej sa oči pomaly napĺňali slzami.
„Ja som to tak nemyslel,“ potichu sa ospravedlňoval Harry.
„Nie… to je dobre… ja som nechcela,“ utierala si Hermiona oči. „Ach, prečo si musí tak komplikovať život – a ešte aj nám?“
„Ja neviem…“
„Keby už prestali vyspevovať tú sprostú pesničku,“ nešťastne zamrmlala Hermiona, „nemali tej škodoradosti už dosť?“
Dolu svahom od štadióna schádzala po trávniku veľká skupina študentov.
„Och, poďme dnu, nech nestretneme Slizolinčanov,“ súrila Harryho.
„Hermiona,“ neveriacky ju chytil za plece Harry.
Pieseň znela čoraz hlasnejšie, no neozývala sa z davu zeleno-strieborných Slizolinčanov, ale z červeno-zlatej masy, ktorá sa pomaly valila k hradu, nesúc na pleciach osamelú postavu.