Harry Potter a Fénixov rád

„O mňa sa nebojte,“ dodal rýchlo, keď ho Hermiona chcela pohladkať po ruke. Vytiahol si z vrecka vesty obrovskú fľakatú vreckovku a utrel si ňou oči. „Pozrite, nehovoril by som vám to všecko, keby som nemusel. Viete, keď pôjdem… no nemôžem odísť… musím to voľakomu povedať… lebo ja… potrebujem, aby ste mi vy dvaja pomohli. Aj Ron, jak bude ochotný.“

„Pravdaže ti pomôžeme, Hagrid,“ ihneď sľúbil Harry. „Čo máme urobiť?“

Hagrid hlasno potiahol nosom a bez slova potľapkal Harryho po pleci s takou silou, že Harry letel nabok do stromu.

„Vedel som, že poviete áno,“ hovoril Hagrid do vreckovky, „ale ja… nikdy… nezabudnem… no dobre… tak poďme ešte kúsok ďalej tadeto… dávajte si pozor, je tu žihľava…“

Ďalších pätnásť minút kráčali mlčky. Harry už otváral ústa a chcel sa spýtať, ako dlho ešte pôjdu, keď Hagrid natiahol pravú ruku, aby naznačil, že majú stáť.

„A teraz pomaly,“ povedal. „Veľmi potichu…“

Liezli dopredu a Harry videl, že oproti nim čnie akási veľká hladká kopa zeminy, skoro taká vysoká ako Hagrid, a s hrôzou si uvedomil, že by to mohol byť brloh nejakého obrovského zvieraťa. Okolo kopca ležali stromy aj s koreňmi, takže sa dvíhal uprostred holej zeme, a kopy povytŕhaných kmeňov a konáre tvorili okolo akúsi hradbu či barikádu, za ktorou teraz Harry, Hermiona a Hagrid stáli.

„Spí,“ šepol Hagrid.

A naozaj, k Harrymu doliehalo vzdialené rytmické burácanie, ktoré znelo, akoby sa napĺňali a vyprázdňovali nejaké obrovské mechy. Úkosom pozrel na Hermionu, tá s otvorenými ústami vyvaľovala oči na kopec hliny. Na tvári jej bolo vidieť zdesenie.

„Hagrid,“ zašepkala, čo pri zvuku, ktorý vydával ten spiaci tvor, skoro nebolo počuť, „kto je to?“

Harrymu sa otázka zdala čudná. On sa chcel spýtať: „Čo je to?“

„Hagrid, hovoril si nám…“ začala Hermiona a prútik sa jej v ruke triasol, „povedal si nám, že ani jeden nechcel prísť!“

Harry pozrel na ňu, potom na Hagrida, a keď mu svitlo, zase na pahorok a potichu zdesene zhíkol.

Tá veľká kopa zeme, na ktorej by on, Hermiona a Hagrid mohli pokojne stáť, sa pomaly a pravidelne dvíhala a klesala v rytme hlbokého bručivého dýchania. To vôbec nebol pahorok. Bol to oblý chrbát, ktorý jasne patril…

„No… nie… on nechcel prísť,“ zúfalo zachripel Hagrid. „Ale ja som ho musel priviesť, Hermiona, musel!“

„Ale prečo?“ spýtala sa Hermiona a hlas jej znel, akoby jej bolo do plaču. „Prečo… čo… och, Hagrid!“

„Vedel som, že keď ho privediem,“ pokračoval Hagrid, a aj on akoby mal slzy na krajíčku, „a naučím ho trochu sa správať… budem ho môcť vyviesť z lesa a všetkým ukázať, že je neškodný!“

„Neškodný!“ prenikavo zapišťala Hermiona a Hagrid sa horúčkovite rozháňal rukami, aby ju utíšil, lebo obrovský tvor pred nimi nahlas zachrochtal a v spánku sa pohol. „Celý čas ti ubližoval, však? Preto si mal tie rany!“

„Nepozná vlastnú silu!“ vážne hovoril Hagrid. „Ale už sa lepší, už sa toľko nebije…“

„Tak preto ti cesta domov trvala dva mesiace!“ rozrušene vravela Hermiona. „Och, Hagrid, prečo si ho priviedol, keď nechcel prísť? Nebol by šťastnejší so svojimi vlastnými ľuďmi?“

„Všeci ho šikanovali, Hermiona, lebo je taký malý!“ odvetil Hagrid.

„Malý? Malý?“

„Hermiona, nemohol som ho opustiť,“ vysvetľoval Hagrid a po doráňanej tvári mu do brady stekali slzy. „Vieš – je to môj brat!“

Hermiona civela naňho s otvorenými ústami.

„Hagrid, keď hovoríš brat,“ Harry zdôrazňoval každé slovo, „myslíš…“

„No tak teda polovičný brat,“ dodal Hagrid. „Ukázalo sa, že keď mamka odišla od tatka, dala sa dohromady s iným obrom a mala tuto Grawpa…“

„Grawpa?“ opakoval Harry.

„Áno… aspoň tak vyslovuje svoje meno,“ úzkostlivo vysvetľoval Hagrid. „Moc nehovorí po anglicky… chcel som ho naučiť… no, skrátka, nemala ho o moc radšej jako mňa. Viete, u obrýň sa ráta, iba keď porodí poriadne veľké decko a on bol vždycky medzi obrami len taký krpáň – nemal ani päť metrov…“

„Och, veru drobček!“ povedala Hermiona skoro hystericky a uštipačne. „Celkom maličký!“

„Všeci doňho kopali… nemohol som ho tam nechať len tak napospas…“

„Madam Maxime ho chcela priviesť naspäť?“ spýtal sa Harry.

„Ona… no, videla, že je to pre mňa dôležité,“ hovoril Hagrid a žmolil si obrovské ruky. „Ale… ale po nejakom čase už bola z neho kvapku unavená, musím priznať… a tak sme sa na spiatočnej ceste rozdelili… ale sľúbila mi, že to nikomu nepovie…“

„Ako si ho, prepána, doviedol tak, že to nikto nezbadal?“ spýtal sa Harry.

„No vieš, preto nám to trvalo tak dlho,“ vysvetľoval Hagrid. „Mohli sme ísť len v noci, a aj to len cez pusté kraje. Jasne, že mu cesta ubúda rýchlo, keď chce, lenže on sa stále chcel vrátiť.“

„Och, Hagrid, prepánajána, prečo si ho nenechal!“ Hermiona klesla na vyvrátený strom a zakryla si tvár dlaňami. „Čo tu chceš spraviť s násilníckym obrom, ktorý tu vôbec nechce byť?“

„No tak… násilnícky, to je trochu prisilné,“ vyhlásil Hagrid a stále si rozrušene žmolil ruky. „Priznám, že sa možno na mňa párkrát zahnal, keď mal zlú náladu, ale už sa lepší, je o moc lepší, udomácňuje sa.“

„Načo sú teda tie povrazy?“ spýtal sa Harry.