Harry Potter a Fénixov rád

„Áno, máš pravdu,“ aj teraz pritakal Harry, a už nevedel, s čím to vlastne súhlasí. Po dvore práve prešla Čcho Čchangová a náročky naňho nehľadela.

Finálový zápas metlobalovej sezóny – Chrabromil proti Bystrohlavu – sa mal hrať v posledný májový víkend. Hoci Bifľomor tesne porazil Slizolin, Chrabromil sa neodvažoval dúfať vo víťazstvo najmä pre Ronovu hroznú štatistiku pustených gólov (hoci nikto mu to, pochopiteľne, nepovedal). On však očividne našiel nový zdroj optimizmu.

„Horší predsa už byť nemôžem, no nie?“ neradostne vykladal Harrymu a Hermione pri raňajkách v deň zápasu. „Teraz už nemáme čo stratiť.“

„Vieš,“ povedala Hermiona, keď neskôr s Harrym kráčali k štadiónu obklopení veľmi podráždeným davom. „Myslím, že Ronovi sa možno bude dariť lepšie bez Freda a Georgea. Nepridávali mu na sebadôvere.“

Predbehla ich Luna Lovegoodová a na hlave jej sedelo čosi, čo vyzeralo ako živý orol.

„Och, pána, ja som zabudla!“ Hermiona sledovala, ako orol máva krídlami, keď Luna pokojne míňala skupinu chechtajúcich sa a poklepkávajúcich si po čelách Slizolinčanov. „Čcho bude hrať, však?“

Harry, ktorý na to nezabudol, iba čosi zamrmlal.

Našli si miesta na tribúne celkom hore. Bol pekný jasný deň. Ron si nemohol želať nič lepšie a Harry navzdory všetkému dúfal, že nedá Slizolinčanom dôvod na ďalší zborový spev Weasley je náš kráľ.

Ako zvyčajne komentoval Lee Jordan. Ten bol od Fredovho a Georgeovho odchodu veľmi zronený, a tak keď družstvá vyšli na ihrisko, vymenoval zostavy bez zvyčajného elánu.

„…Bradle, Davies, Čchangová,“ rapotal a Harry cítil, že jeho žalúdok urobil iba menšie salto vzad, či skôr slabý skok. Keď na ihrisko vyšla Čcho a jej lesklé čierne vlasy viali v slabom vánku, už si nebol istý, čo vlastne chce. Vedel iba, že už ďalšie hádky neznesie. Aj pohľad na živý rozhovor Čcho s Rogerom Daviesom predtým, ako sa vyšvihli na metly, v ňom vyvolal iba slabé bodnutie žiarlivosti.

„A vzlietli!“ komentoval Lee. „Davies okamžite preberá prehadzovačku, bystrohlavský kapitán s prehadzovačkou, vyhýba sa Johnsonovej, vyhýba sa Bellovej, vyhýba sa aj Spinnetovej… letí priamo na bránku! Bude strieľať – a – a -“ veľmi nahlas zaklial. „A skóruje.“

Harry a Hermiona zastonali s ostatnými Chrabromilčanmi. Ako sa dalo čakať, Slizolinčania na druhej strane tribúny začali vyspevovať hrozné:

„Weasley všetko zbabral, k víťazstvu nám nahral…“

„Harry,“ ozval sa mu povedomý chrapľavý hlas pri uchu. „Hermiona…“

Harry sa obzrel a videl, že spomedzi sedadiel vytŕča Hagridova obrovská bradatá tvár. Zrejme sa pretisol popri zadnom rade, lebo prváci a druháci, okolo ktorých prešiel, vyzerali akosi rozcuchane a spľasnuto. Z nejakých dôvodov bol zohnutý, akoby nechcel, aby ho bolo vidieť, hoci aj tak vytŕčal skoro pol druha metra nad ostatných.

„Počujte,“ šepkal, „môžete ísť so mnou? Hneď teraz? Kým sa ľudia kukajú na zápas?“

„Ech… a nemôže to počkať, Hagrid?“ spýtal sa Harry. „Kým sa hra neskončí?“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Nie, Harry, musí to byť teraz… zakiaľ všetci kukajú inde… prosím.“

Hagridovi z nosa pomaly kvapkala krv. Pod oboma očami mal modriny. Harry ho takto zblízka nevidel, odkedy sa vrátil do školy. Vyzeral úplne zronený.

„Jasne,“ okamžite súhlasil Harry, „jasne, ideme.“

Posúvali sa s Hermionou popred sedadlá, čo vyvolalo značné šomranie medzi študentmi, ktorí museli kvôli nim vstávať. Ľudia v Hagridovom rade sa nesťažovali, iba sa usilovali scvrknúť na čo najmenšiu mieru.

„To si cením, vážne,“ vravel vďačne pri schodoch. Cestou k trávniku sa stále nervózne obzeral. „Dúfam len, že ona si nevšimne, že ideme…“

„Myslíš Umbridgeovú?“ spýtal sa Harry. „Nevšimne. Má okolo seba celú Inkvizičnú čatu, nevidíš? Zrejme očakáva na zápase problémy.“

„No trochu problémov by nezaškodilo,“ zaželal si Hagrid a zastal, aby nakukol poza tribúny, či je trávnik pred jeho chalupou naozaj prázdny. „Aspoň by sme tak mali viac času.“

„O čo ide, Hagrid?“ spýtala sa Hermiona a na tvári jej bolo vidieť obavy.

„No… o chvíľku uvidíte,“ odvetil Hagrid a obzrel sa, keď sa z tribún za nimi ozval mohutný rev. „Hej, niekto dal gól?“

„To bude Bystrohlav,“ zachmúrene predpovedal Harry.

„Dobre… dobre…“ nesústredene hovoril Hagrid. „To je dobre…“

Museli utekať, aby mu stačili. Cestou cez trávnik sa zase pri každom druhom kroku obzeral. Pri jeho chalupe Hermiona automaticky zabočila doľava k dverám. Hagrid však chalupu minul a vošiel do tieňa stromov na kraji lesa. Tu zdvihol kušu opretú o strom a vtom si uvedomil, že už nie sú pri ňom. Otočil sa.

„Ideme sem,“ mykol strapatou hlavou a ukazoval za seba.

„Do lesa?“ spýtala sa zmätená Hermiona.

„Hej. Poďte rýchlo, nech nás nezbadajú!“

Harry s Hermionou pozreli na seba a vošli medzi stromy, ktoré ich skryli, a nasledovali Hagrida. Ten už kráčal do zeleného šera s kušou v ruke. Harry a Hermiona pobehli, aby ho dohonili.

„Hagrid, prečo si ozbrojený?“ spýtal sa Harry.

„Len pre prípad,“ povedal a pokrčil mohutnými plecami.