Harry Potter a Fénixov rád

„Tak, Grawpík,“ zakričal a pre istotu pozrel hore, či neletia ďalšie vajcia, „doviedol som kamarátov, aby ste sa spoznali. Pamätáš sa, jak som ti už dávnejšie hovoril, že možno prídu. Pamätáš sa, jako som ti spomínal, že možno pôjdem na jeden výlet a oni sa budú o teba kvapku starať? Pamätáš sa na to, Grawpík?“

No Grawp iba znova hlbokým hlasom zareval. Ťažko bolo povedať, či Hagrida počúva, alebo či vôbec rozoznáva tie zvuky ako reč. Teraz chytil vrchol borovice a ťahal ju k sebe, očividne iba pre to potešenie, aby videl, ako ďaleko skočí naspäť, keď ju pustí.

„No tak, Grawpík, nerob to!“ zakričal Hagrid. „Tak si vytrhal aj tie ostatné…“

A naozaj, Harry videl, ako zem okolo koreňov stromu začína pukať.

„Mám pre teba spoločnosť!“ kričal Hagrid. „Spoločnosť, aha! Pozri dole, ty veliký šašo, doviedol som ti kamarátov!“

„Och, Hagrid, nerob to,“ stonala Hermiona, ale Hagrid už znova zdvihol konár a silno ním pichol Grawpa do kolena.

Obor pustil vrcholec stromu, ktorý sa nebezpečne zakolísal a zasypal Hagrida dažďom ihličia, a pozrel dolu.

„Toto,“ povedal Hagrid a ponáhľal sa k Harrymu a Hermione, „je Harry, Grawp! Harry Potter! Možno ťa bude navštevovať, keď odídem, rozumel si?“

Obor si až teraz uvedomil prítomnosť Harryho a Hermiony. S veľkou úzkosťou hľadeli, ako sklonil obrovskú hlavu, aby mohol na nich kalným zrakom pozrieť.

„A toto je Hermiona, vidíš? Her…“ Hagrid zaváhal. Otočil sa k Hermione a spýtal sa: „Nenahneváš sa, keby ťa volal Hermy, Hermiona? Preňho je tvoje meno veľmi ťažké na zapamätanie.“

„Nie, vôbec nie,“ zapišťala Hermiona.

„Toto je Hermy, Grawp! Aj ona bude za tebou chodiť. Šak je to milé? Ha? Dvaja kamaráti pre teba… GRAWPÍK, NIE!“

Zrazu sa Grawpova ruka natiahla k Hermione. Harry ju stiahol dozadu za strom, takže Grawpova päsť škrabla o kmeň, no zovrela len vzduch.

„POSLÚCHAJ, GRAWPÍK!“ počuli kričať Hagrida, keď sa Hermiona za stromom tisla k Harrymu, triasla sa a fňukala. „SI VEĽMI ZLÝ CHLAPEC! NESMIEŠ HERMY CHYTAŤ… AU!“

Harry vystrčil hlavu spoza kmeňa a videl, že Hagrid leží na zemi a rukou si drží nos. Grawp očividne stratil záujem, vystrel sa a znova sa zabával tým, že čo najďalej ťahal borovicu.

„Dobre,“ zachripel Hagrid a vstával. Jednou rukou si stláčal krvácajúci nos a druhou chytil kušu. „Tak a je to… zoznámili ste sa. A teraz vás bude poznať, keď sa vrátili… Áno… no dobre…“

Pozrel na Grawpa, ktorý znova poťahoval borovicu s neprítomným a spokojným výrazom na tvári podobnej balvanu. Korene vŕzgali, lebo ich trhal zo zeme.

„Myslím, že na jeden deň to stačí,“ skonštatoval Hagrid. „Tak môžeme ísť naspäť, čo poviete?“

Harry a Hermiona prikývli. Hagrid si znova vyložil kušu na plece a stále si držiac nos, viedol ich pomedzi stromy naspäť.

Chvíľu nikto nič nevravel, ani keď začuli vzdialené puknutie, ktoré znamenalo, že Grawp konečne borovicu vytrhol. Hermiona mala tvár bledú a nehybnú. Harrymu vôbec neschádzalo na um, čo by mohol povedať. Čo by sa asi stalo, keby niekto zistil, že Hagrid skryl Grawpa v Zakázanom lese? A on sľúbil, že s Ronom a Hermionou budú pokračovať v Hagridových absolútne nezmyselných pokusoch scivilizovať obra. Ako mohol Hagrid napriek svojmu skalopevnému presvedčeniu, že obludy s tesákmi sú milé a neškodné tvory, až takto klamať sám seba a veriť, že Grawp niekedy dokáže zapadnúť medzi ľudí?

„Stojte,“ zastavil ich odrazu Hagrid, práve keď sa predierali cez hustý trávnatý porast. Z tulca na chrbte vytiahol šíp a nasadil ho do kuše. Harry s Hermionou zdvihli prútiky. Teraz, keď zastali, aj oni zachytili nablízku nejaký pohyb.

„Och, pána,“ zašepkal Hagrid.

„Myslím, že sme ti hovorili, Hagrid,“ ozval sa hlboký mužský hlas, „že tu už nie si vítaný.“

Chvíľku to vyzeralo, akoby sa k nim cez zelené pološero so sveteľnými škvrnami vo vzduchu niesla nahá mužská hruď, no potom uvideli, že je plynulé spojená s telom gaštanového koňa. Tento kentaur mal hrdú tvár s vysokými lícnymi kosťami a dlhé čierne vlasy. Tak ako Hagrid, aj on bol ozbrojený. Cez plecia mu visel luk a plný tulec šípov.

„Ako sa máš, Magorian?“ ostražito sa spýtal Hagrid.

Stromy za kentaurom zašuchotali a spoza neho sa vynorili štyria ďalší kentauri. Harry spoznal bradatého Banea s čiernym telom, ktorého stretol asi pred štyrmi rokmi v tú noc keď aj Firenzeho. Bane nedal najavo, že Harryho pozná.

„Tak,“ začal hrozivým tónom a vzápätí sa otočil k Magorianovi. „Myslím, že sme sa dohodli, čo urobíme, ak tento človek ešte raz ukáže svoju tvár v lese.“

„Tento človek, to som ako ja?“ podráždene sa spýtal Hagrid. „Len za to, že som vám zabránil spáchať vraždu?“

„Nemal si sa do toho miešať, Hagrid,“ povedal Magorian. „Do našich zvykov a zákonov sa nemáš čo starať. Firenze nás zradil a zneuctil.“

„Neviem, jako ste na to prišli,“ netrpezlivo namietal Hagrid. „Neurobil nič iné, len pomohol riaditeľovi Albusovi Dumbledorovi…“

„Firenze vstúpil do služby ľudí,“ povedal sivý kentaur s drsnou, vráskavou tvárou.

„Vraj do služby!“ ostro vyprskol Hagrid. „Robí Dumbledorovi iba láskavosť…“