Harry Potter a Fénixov rád

„Nebral si si kušu na hodinu s testralmi,“ bojazlivo sa ozvala Hermiona.

„Nie, vtedy sme neišli tak ďaleko, a okrem toho to bolo ešte pred Firenzeho odchodom z lesa, nie?“

„Prečo je to po Firenzeho odchode iné?“ zvedavo sa spýtala Hermiona.

„Lebo ostatní kentauri sú na mňa riadne naštvaní,“ stíšil hlas Hagrid a obzeral sa. „Bývali… no, vlastne nedalo sa povedať že boli priateľskí… ale vychádzali sme dobre. Držali sa bokom, no keď som sa chcel povyprávať, vždy prišli. Teraz už nie.“

Zhlboka si vzdychol.

„Firenze hovorí, že sa hnevajú, lebo odišiel pracovať pre Dumbledora,“ povedal Harry a potkol sa o vytŕčajúci koreň, lebo pozorne sledoval Hagridov profil.

„Áno, ale nahnevaní je slabé slovo. Sakramentsky zúria. Keby som nebol zasiahol, boli by Firenzeho dokopali na smrť…“

„Zaútočili naňho?“ spýtala sa šokovaná Hermiona.

„Uhm,“ zachripel Hagrid a predieral sa pomedzi prevísajúce konáre. „Pol stáda sa naňho vrhlo.“

„A ty si tomu zabránil? Sám?“ spýtal sa Harry prekvapene a užasnuto.

„Jasnačka. Šmária, šak som nemohol len tak stáť a kukať sa, jako ho zabijú, no nie? Ešte šťastie, že som tade išiel, vlastne… myslel som, že Firenze si to bude pamätať, a nie mi posielať hlúpe odkazy!“ dodal rozhorčene a nečakane.

Harry s Hermionou zase prekvapene pozreli na seba, ale Hagrid sa mračil a ďalej to nerozvíjal.

„Takže,“ pokračoval a dýchal trochu namáhavejšie než zvyčajne, „odvtedy sú ostatní kentauri na mňa nazúrení a problém je v tom, že majú v lese dosť veľký vplyv… sú tu najmúdrejšie tvory.“

„Preto sme sem prišli, Hagrid?“ spýtala sa Hermiona. „Kvôli kentaurom?“

„Ach, nie,“ pokrútil hlavou, „nie kvôli nim. No jasné, že by to mohli zamotať, to áno… ale o chvíľku uvidíte, čo som chcel.“

Po tejto nepochopiteľnej poznámke zmĺkol a predieral sa ďalej, pričom jeden jeho krok sa rovnal trom ich krokom, takže mu len horko-ťažko stačili.

Hlbšie v lese bol chodník čoraz zarastenejší a stromy rástli tak nahusto, že tam bolo šero ako za súmraku. Onedlho sa už dostali ďaleko za čistinu, kde im Hagrid ukazoval testraly, ale Harry bol pokojný, až kým Hagrid nečakane nezišiel z chodníka a nezačal kľučkovať pomedzi stromy až k tmavému srdcu Zakázaného lesa.

„Hagrid!“ zavolal Harry cez hustú spleť ostružín, ktorú Hagrid ľahko prekračoval, a veľmi živo si spomínal, čo sa mu stalo kedysi, keď zišiel v lese z chodníka. „Kam ideme?“

„Kúštik ďalej,“ prehodil Hagrid ponad plece. „Poďme, Harry… teraz sa musíme držať pokope.“

Bolo veľmi namáhavé držať s ním krok, nehovoriac o konároch a tŕnitej húštine. Hagrid cez ňu prechádzal, akoby to bola iba pavučinka, ale Harrymu a Hermione trhala habity a často sa do nej tak zaplietli, že sa museli zastavovať, aby sa z nej vôbec vymotali. Harry mal onedlho ruky a nohy samý škrabanec. Boli tak hlboko v Zakázanom lese, že chvíľami v tom šere Harry videl Hagrida iba ako mohutný čierny balvan pred sebou. V hlbokom tichu znel každý zvuk hrozivo. Puknutie halúzky sa hlasno ozývalo a to najmenšie šuchnutie, aj keď sa možno pohol iba malý vrabček, spôsobilo, že Harry nakúkal do tmy a hľadal jeho pôvodcu. Zišlo mu na um, že ešte nikdy nezašiel do lesa až takto hlboko, a pritom nestretol nejaké živé tvory. Ich neprítomnosť podľa neho neveštila nič dobré.

„Hagrid, nemohli by sme si rozsvietiť prútiky?“ spýtala sa Hermiona potichu.

„Ech… no dobre,“ zašepkal Hagrid. „Vlastne…“

Odrazu zastal a otočil sa. Hermiona doňho vrazila a odhodilo ju. Harry ju zachytil tesne nad zemou.

„Možno by sme sa mali na chvíľku radšej zastaviť, aby som… vám povedal, o čo ide,“ jachtal Hagrid. „Predtým… no, než tam budeme.“

„Dobre!“ súhlasila Hermiona, keď ju Harry postavil na nohy. Obaja zašepkali: „Lumos!“ a končeky ich prútikov rozsvietili. Hagridova tvár sa mihala v šere pri svetle dvoch trasľavých lúčov a Harry videl, že je nervózny a smutný.

„Tak teda,“ začal Hagrid. „No… aby ste… ide o to…“

Zhlboka sa nadýchol.

„Skrátka, možno každú chvíľu dostanem padáka.“

Harry a Hermiona pozreli na seba a potom naňho.

„Ale keď si vydržal až doteraz…“ opatrne namietla Hermiona. „Prečo si myslíš…“

„Umbridgeová si myslí, že to ja som jej dal do kancelárie toho ňucháča.“

„A dal si ho tam?“ nemohol sa ubrániť otázke Harry.

„Nie, šmária, predsa nie!“ rozhorčene odpovedal Hagrid. „Lenže všecko, čo nejako súvisí s čarovnými tvormi, je podľa nej spojené so mnou. Viete, že hľadá zámienku, aby sa ma zbavila, odkedy som sa vrátil. Jasné, že nechcem odísť, ale keby nebolo… no… zvláštnych okolností, ktoré sa vám chystám vysvetliť, odišiel by som aj hneď, kým nebude mať príležitosť urobiť mi to pred celou školou, jako to urobila Trelawneyovej.“

Harry a Hermiona chceli protestovať, ale Hagrid ich utíšil mávnutím obrovskej ruky.

„To predsa nie je koniec sveta. Keď odtiaľto odídem, môžem pomáhať Dumbledorovi, môžem byť užitočný rádu. A vy, decká, budete mať Grumplovú, spravíte… spravíte skúšky dobre…“

Hlas sa mu zatriasol a zmĺkol.