Harry Potter a Fénixov rád

„HARRY! Ron, on je tu, Harry je tu! Nepočuli sme ťa prísť! Och, ako sa máš? Nestalo sa ti nič? Hneváš sa na nás? Stavím sa, že áno. Viem, že naše listy boli nanič, ale nemohli sme ti nič písať. Museli sme Dumbledorovi prisahať, že ti nenapíšeme, och, toľko ti toho musíme povedať a ty nám tiež musíš o všeličom porozprávať -dementori! Keď sme sa to dopočuli – a to vyšetrovanie na ministerstve – je to nehorázne, všetko som si to vyhľadala, nemôžu ťa vylúčiť, jednoducho nemôžu, v Nariadení obmedzujúcom čary mladistvých je jedno ustanovenie o použití čarov v situáciách ohrozenia života…“

„Nechaj ho vydýchnuť, Hermiona,“ prerušil ju Ron a uškŕňal sa, keď za Harrym zavrel dvere. Zdalo sa, že za ten mesiac, čo sa nevideli, zase narástol pár centimetrov a bol ešte vyšší a chudší, hoci jeho dlhý nos, jasnočervené vlasy a pehy sa nezmenili.

Usmiata Hermiona pustila Harryho, ale kým stihla niečo povedať, ozvalo sa tiché zašušťanie a z tmavej skrine zlietlo čosi biele a opatrne pristálo Harrymu na pleci.

„Hedviga!“

Snežná sova cvakla zobákom a láskavo ďobkala Harrymu do ucha a on jej hladkal perie.

„Tá teda bola!“ ponosoval sa Ron. „Skoro nás doďobala na smrť, keď priniesla tvoje posledné listy, aha…“

Ukázal Harrymu ukazovák pravej ruky s napoly zahojenou, ale jasne hlbokou ranou.

„Ach, to ma mrzí, ale viete, chcel som nejaké odpovede…“ ospravedlňoval sa Harry.

„Chceli sme ti odpovedať, kamoško,“ vysvetľoval Ron. „Hermiona už nervačila, stále opakovala, že urobíš nejakú hlúposť, keď tam budeš trčať bez správ, ale Dumbledore nás donútil…“

„...prisahať, že mi nič nepoviete,“ dokončil Harry. „Áno, to už Hermiona povedala.“

Hrejivé teplo, ktoré sa v ňom rozlialo pri pohľade na dvoch najlepších priateľov, pohaslo a on kdesi v žalúdku pocítil ľadový chlad. Odrazu – po tom, čo ich celý mesiac túžil uvidieť – mal pocit, že by bol radšej, keby ho Ron a Hermiona nechali osamote.

Zavládlo napäté ticho, Harry automaticky hladkal Hedvigu a nepozrel ani na jedného, ani na druhého.

„Zrejme si myslel, že je to tak lepšie,“ prehovorila Hermiona akosi zadychčane. „Dumbledore.“

„Jasné,“ prikývol Harry. Všimol si, že aj ona má na oboch rukách stopy po Hedviginom zobáku, a zistil, že mu to vôbec nie je ľúto.

„Asi si myslel, že u tých muklov budeš najväčšmi v bezpečí…“ začal Ron.

„Áno?“ Harry nadvihol obočie. „Napadli niekoho z vás toto leto dementori?“

„No nie… ale preto ťa dal stále sledovať členmi Fénixovho rádu…“

Harrymu nadskočil žalúdok, akoby cestou nadol minul jeden schod. Takže všetci vedeli, že ho sledujú, iba on nie.

„Bohvieako to nefungovalo, však?“ poznamenal a usiloval sa zo všetkých síl, aby nezvýšil hlas. „Nakoniec som sa musel o seba postarať sám, alebo nie?“

„Veľmi sa hneval,“ povedala Hermiona takmer zdesene. „Myslím Dumbledore. Videli sme ho. Keď sa dozvedel, že Mundungus odišiel pred skončením zmeny. Bol hrozný.“

„Som rád, že odišiel,“ chladne odvetil Harry. „Keby nebol odišiel, nečaroval by som a Dumbledore by ma asi bol nechal na Privátnej ceste celé leto.“

„Nebojíš… nebojíš sa vypočúvania na Ministerstve mágie?“ potichu sa spýtala Hermiona.

„Nie,“ Harry vzdorovito klamal. Vzdialil sa od nich a s Hedvigou spokojne usadenou na pleci sa obzeral, ale táto izba mu nezdvihla náladu. Bola zatuchnutá a tmavá. Prázdnotu odlupujúcich sa stien narušoval iba kus nepomaľovaného plátna v ozdobnom ráme, a keď Harry prechádzal okolo, zdalo sa mu, že sa tam niekto, kto sa skrýval tak, aby ho nebolo vidieť, zachichotal.

„Tak prečo ma Dumbledore tak veľmi chce udržiavať v nevedomosti?“ spýtal sa Harry a stále sa pokúšal nestratiť nenútený tón. „Obťažovali ste sa vôbec spýtať sa ho na to?“

Pozrel na nich práve v okamihu, keď si vymieňali pohľady, ktoré prezrádzali, že sa správa presne tak, ako sa obávali. Nijako mu to nezlepšilo náladu.

„Hovorili sme Dumbledorovi, že ti chceme povedať, čo sa deje,“ začal Ron. „Fakt, kamarát. No teraz je strašne zaneprázdnený a odkedy sme sem prišli, vlastne sme ho videli iba dva razy a aj to nemal veľa času, len sme mu museli prisahať, že keď ti budeme písať, nič dôležité neprezradíme, a povedal, že sovy by mohol niekto zachytiť.“

„Aj tak ma mohol informovať, keby chcel,“ stručne povedal Harry. „Nehovorte mi, že nevie posielať odkazy bez sov.“ Hermiona pozrela na Rona a potom povedala: „Aj ja som si to myslela. Lenže nechcel, aby si niečo vedel.“

„Možno si myslí, že sa mi nedá veriť,“ vyhlásil Harry a sledoval, ako sa zatvária.

„Nepreháňaj,“ povedal Ron a vyzeral trochu znepokojene.

„Alebo že sa o seba neviem postarať.“

„Samozrejme, že si to nemyslí!“ ustarostene zvolala Hermiona.

„Tak ako to, že ja musím zostať u Dursleyovcov, kým vy dvaja sa môžete zapájať do všetkého, čo sa tu deje?“ sypal zo seba Harry a slová sa mu rinuli z úst jedno cez druhé a hovoril čoraz hlasnejšie. „Ako to, že vy dvaja môžete vedieť všetko, čo sa deje?“

„Ale my nevieme!“ prerušil ho Ron. „Mama nás nepustí ani do blízkosti schôdze, vraj sme malí…“