Harry Potter a Fénixov rád

Harry ani nevedel ako, ale zrazu kričal. „TAKŽE VY STE NEBOLI NA SCHÔDZACH. NO A ČO?! BOLI STE PREDSA TU, ČI NIE?! BOLI STE SPOLU. JA SOM MESIAC TRČAL U DURSLEYOVCOV. A ZVLÁDOL SOM VIAC AKO VY DVAJA DOHROMADY! A DUMBLEDORE TO VIE! KTO ZACHRÁNIL KAMEŇ MUDRCOV? KTO NÁS ZBAVIL RIDDLA? KTO VÁM DVOM ZACHRÁNIL KOŽU PRED DEMENTORMI?“

Harry zo seba chrlil všetky trpké a rozhorčené myšlienky, nahromadené za uplynulý mesiac: sklamanie z toho, že nemal nijaké správy, urazenosť, že všetci boli spolu bez neho, zlosť z toho, že ho sledovali a nepovedali mu o tom – všetky tie pocity, za ktoré sa napoly hanbil, pretiekli. Hedvigu ten krik vyľakal a znova vyletela na skriňu, Kvík prestrašene štebotal a lietal im okolo hláv ešte bezhlavejšie.

„KTO MUSEL VLANI PREJSŤ POPRI DRAKOCH A SFINGÁCH A VŠELIJAKÝCH INÝCH ODPORNÝCH VECIACH? KTO VIDEL, AKO SA VRACIA ON? KTO MU MUSEL UNIKNÚŤ? JA!“

Ron stál s otvorenými ústami, očividne omráčený a nenachádzal slov, zatiaľ čo Hermiona mala slzy na krajíčku.

„ALE PREČO BY SOM MAL VEDIEŤ, ČO SA DEJE? PREČO BY SA NIEKTO MAL OBŤAŽOVAŤ A POVEDAŤ MI, ČO SA ROBÍ?“

„Harry, my sme ti to chceli povedať, naozaj sme chceli…“ začala Hermiona.

„ASI STE TO AŽ TAK VEĽMI NECHCELI, INAK BY STE MI BOLI POSLALI SOVU, ALE DUMBLEDOROVl STE MUSELI PRISAHAŤ…“

„No áno, museli.“

„ŠTYRI TÝŽDNE SOM TRČAL NA PRIVÁTNEJ CESTE, VYŤAHOVAL SOM NOVINY ZO SMETIAKOV, ABY SOM ZISTIL, ČO SA DEJE…“

„Chceli sme…“

„VY STE SA TU ZREJME DOBRE BAVILI, VŠAK, VŠETCI TUTO PEKNE POSPOLU…“

„Nie, vážne…“

„Harry, je nám to fakt ľúto!“ zúfalým hlasom povedala Hermiona a v očiach sa jej ligotali slzy. „Máš úplnú pravdu, Harry -ja by som zúrila, keby som bola na tvojom mieste.“

Harry na ňu gánil, zhlboka dýchal a potom sa znova od nich odvrátil a prechádzal sa sem a ta. Hedviga na skrini mrzuto zahúkala. Dlho bolo ticho, ktoré narúšalo iba žalostné vŕzganie dosiek pod Harryho nohami.

„Čo je vlastne toto za dom?“ oboril sa na Rona a Hermionu.

„Hlavný stan Fénixovho rádu,“ okamžite odvetil Ron.

„Mohol by mi už konečne niekto povedať, čo je to ten Fénixov rád?“

„Je to tajný spolok,“ rýchlo vysvetľovala Hermiona. „Vedie ho Dumbledore, založil ho. Sú to ľudia, ktorí bojovali v minulosti proti Veď-Vieš-Komu.“

„Kto je v ňom?“

Harry zastal s rukami vo vreckách.

„Pomerne dosť ľudí…“

„My sme sa stretli asi s dvadsiatimi, ale myslíme si, že ich je viac,“ dodal Ron.

Harry sa na nich mračil.

„Tak teda?“ spytoval sa, hľadiac z jedného na druhého.

„Aké tak teda?“ nechápal Ron.

„Voldemort!“ zlostne odvrkol Harry a Ron i Hermiona sa strhli „Čo sa deje? Čo chystá? Kde je? Čo robíme, aby sme ho zastavili?“

„Veď sme ti povedali, že rád nás na svoje stretnutia nepustí,“ nervózne pripomenula Hermiona. „Takže podrobnosti nevieme. Ale máme približnú predstavu,“ dodala rýchlo, keď videla, ako sa Harry t vár i.

„Fred s Georgeom vymysleli predlžovacie uši,“ povedal Ron. „Sú fakt užitočné.“

„Predlžovacie…?“

„Uši, áno. Lenže v poslednom čase sme ich museli prestať používať, lebo mama to zistila a soptila. Fred s Georgeom ich museli všetky poschovávať, aby ich nepohádzala do smetí. Lenže kým ich odhalila, dosť sme ich využili. Vieme, že niektorí členovia rádu sledujú známych smrťožrútov, dávajú na nich bacha…“

„Niektorí verbujú ďalších ľudí do rádu…“ dodala Hermiona.

„A iní zase niečo strážia. Stále rozprávajú o službách na stráži.“

„Nemohol som to byť ja, však nie?“ uštipačne poznamenal Harry.

„No áno,“ Ron sa tváril, akoby mu svitlo.

Harry odfrkol. Znovu sa prechádzal po izbe a hľadel všelikam, len nie na Rona a Hermionu. „Tak čo ste vy dvaja robili, keď vás nepúšťali na schôdzky?“ vyzvedal sa. „Písali ste, že máte veľa práce.“

„Odmorovali sme tento dom,“ ponáhľala sa s odpoveďou Hermiona, „lebo už dlho bol prázdny a rozmnožila sa tu všelijaká háveď. Podarilo sa nám vyčistiť kuchyňu, väčšinu spálni a myslím, že zajtra budeme robiť salón… ÁÁ!“

Ozvalo sa dvojité hlasné TRESK a sčista-jasna sa uprostred izby zjavili Fred s Georgeom, Ronovi bratia-dvojčatá. Kvík zaštebotal ešte splašenejšie a trielil k Hedvige na skriňu.

„Prestaňte to robiť!“ chabo odporovala Hermiona dvojčatám s rovnakými jasnočervenými vlasmi ako Ron, no trochu zavalitejšími a nižšími.

„Čau, Harry,“ žiarivo sa usmial George. „Zdalo sa nám, že počujeme melodické tóny tvojho hlasu.“

„Nedus ten hnev v sebe, Harry, len ho vypusť von,“ s rovnakým úsmevom sa mu prihovoril Fred. „Zopár ľudí v okruhu päťdesiatich kilometrov ťa možno ešte nepočulo.“

„Takže ste spravili premiestňovacie skúšky?“ podráždene sa spýtal Harry.

„S vyznamenaním,“ pochválil sa Fred, ktorý držal v ruke čosi, čo vyzeralo ako kus veľmi dlhého špagátu telovej farby.

„Trvalo by vám to asi o tridsať sekúnd dlhšie, keby ste sem vyšli po schodoch,“ podotkol Ron.

„Čas sú galleóny, braček,“ bránil sa Fred. „Mimochodom, Harry, rušíš príjem predlžovacím ušiam,“ dodal, akoby odpovedal na Harryho zdvihnuté obočie, a chytil povraz, ktorý sa ťahal od plošinky schodov, ako si Harry teraz všimol. „Chceme si vypočuť, čo sa deje dole.“