Harry Potter a Fénixov rád

„Tu nie, chlapče,“ zavrčal Moody. „Počkaj, až budeme vnútri!“

Zobral Harrymu ten kúsok pergamenu z ruky a končekom prútika ho zapálil. Keď sa správa zošúverila v plameňoch a spadla na zem, Harry znova pozrel na budovy. Stáli pred domom číslo jedenásť. Pozrel doľava a videl desiatku, vpravo však bola trinástka.

„Ale, kde je…?“

„Mysli na to, čo si sa práve naučil naspamäť,“ potichu povedal Lupin.

Harry si to v duchu hovoril, a práve keď prišiel k tej časti, kde bolo napísané Grimmauldovo námestie číslo dvanásť, sčista-jasna sa medzi číslom jedenásť a trinásť zjavili ošúchané dvere a rýchlo po nich špinavé steny a okná. Vyzeralo to, akoby sa tam nafukoval ďalší dom a odtláčal tie dva vedľa neho. Harry vyvaľoval oči. Stereo v jedenástke stále dunelo. Muklovia vnútri očividne nič necítili.

„Poď, pridaj do kroku,“ bručal Moody a tisol Harryho do chrbta.

Harry vystupoval po ošúchaných kamenných schodíkoch a hľadel na dvere, ktoré sa len nedávno zjavili. Ich čierna farba bola odretá a doškriabaná. Strieborné klopadlo malo tvar hada. Nebola tam ani kľúčová dierka, ani poštová schránka.

Lupin vytiahol prútik a klopol ním na dvere. Harry počul množstvo hlasných kovových šťuknutí a hrkot reťaze. Dvere sa s vrzgotom otvorili.

„Rýchlo dnu, Harry,“ zašepkal Lupin, „ale nechoď ďaleko a ničoho sa nedotýkaj.“

Harry prekročil prah a vošiel do takmer úplnej tmy v predsieni. Cítil vlhčinu, prach a sladkastý pach hniloby, ako to býva v opustených budovách. Obzrel sa a videl, že ostatní vchádzajú za ním a Lupin s Tonksovou nesú kufor a Hedviginu klietku. Moody stál na vrchnom schodíku a vypúšťal balóniky svetla, ktoré zhasínač ukradol z pouličných lámp, tie vleteli naspäť do žiaroviek a námestie okamžite zaplavilo oranžové svetlo, nato Moody krivkajúc vošiel dnu a zavrel vchodové dvere, takže v predsieni nastala úplná tma.

„Tak…“

Silno udrel Harryho prútikom po hlave a Harry tentoraz cítil, akoby po ňom stekalo niečo horúce, a vedel, že Moody zrejme zrušil splývacie zaklínadlo.

„Teraz sa nehýbte, kým tu trochu nerozsvietim,“ zašepkal Moody.

Pretože aj ostatní hovorili tlmenými hlasmi, Harryho sa zmocnil neblahý pocit, ako keby práve vošli do domu umierajúceho. Počul tiché zasyčanie a potom ožili staromódne plynové lampy na stenách, ktoré vrhali slabé svetlo na odlupujúce sa tapety a zodratý koberec na dlhej pochmúrnej chodbe, kde sa im nad hlavami leskol pavučinami ovešaný luster a na stenách viseli rokmi očerneté krivé portréty. Harry počul, ako za lištami na podlahe niečo behá. Luster i svietnik na vratkom stolíku neďaleko neho mali tvar hadov.

Ozvali sa náhlivé kroky a zo dverí na vzdialenom konci chodby vyšla Ronova mama pani Weasleyová. Vítala ich so širokým úsmevom a ponáhľala sa k nim, hoci Harry si všimol, že je oveľa chudšia a bledšia, ako keď ju videl naposledy.

„Och, Harry, aká som rada, že ťa vidím!“ zašepkala a tak tuho ho zovrela v objatí, až sa bál, že mu doláme rebrá, potom si ho natiahnutými rukami pridržala pred sebou a kriticky si ho premeriavala. „Vyzeráš vychudnutý, treba ťa vykŕmiť ale obávam sa, že na večeru si budeš musieť trochu počkať.“

Obrátila sa ku skupine čarodejníkov za ním a naliehavo zašepkala: „Práve prišiel, schôdzka sa začala.“

Medzi čarodejníkmi za Harrym to zašumelo záujmom a vzrušením a zamierili popri ňom k dverám, z ktorých pani Weasleyová práve vyšla. Harry už chcel ísť za Lupinom, ale pani Weasleyová ho zadržala.

„Nie, Harry, schôdzka je iba pre členov rádu. Ron s Hermionou sú hore, môžeš počkať s nimi, kým sa neskončí, potom sa navečeriame. A na chodbe rozprávaj potichu,“ dodala naliehavým šeptom.

„Prečo?“

„Nechcem, aby sa niečo zobudilo.“

„Ako to mys…“

„To ti vysvetlím neskôr, ponáhľam sa. Musím byť na schôdzke -iba ti ukážem, kde budeš spať.“

S prstom na perách ho po špičkách previedla popri dvojitom, molami prežratom závese, za ktorým asi boli ďalšie dvere, aspoň tak predpokladal Harry, a keď sa vyhli veľkému stojanu na dáždniky, ktorý vyzeral, akoby ho vyrobili z odťatej nohy trolla, vystupovali po tmavom schodisku okolo radu scvrknutých hláv pripevnených na doskách k stene. Keď sa Harry prizrel bližšie, zistil, že tie hlavy patrili domácim škriatkom. Všetci mali rovnaký nos pripomínajúci rypák.

Po každom kroku Harry čoraz väčšmi žasol. Čo, preboha, hľadajú v dome, ktorý vyzerá ako obydlie najčernejšieho z čiernych mágov?

„Pani Weasleyová, prečo…?“

„Ron a Hermiona ti všetko vysvetlia, môj milý, ja už naozaj musím letieť,“ nesústredene zašepkala pani Weasleyová. „Tamto, tie dvere vpravo,“ povedala, keď vyšli na druhú plošinu. „Zavolám vás, keď sa to skončí.“

A ponáhľala sa naspäť dolu.

Harry prešiel malú plošinu schodiska, otočil kľučku v tvare hadej hlavy a otvoril dvere.

Na okamih zazrel tmavú dvojposteľovú izbu s vysokým stropom, potom sa ozvalo hlasné zaštebotanie, za ním ešte hlasnejšie zaškriekanie a potom mu zrak celkom zastrelo veľké množstvo veľmi hustých vlasov. Hermiona sa naňho vrhla a objala ho tak, že ho skoro zvalila na zem, kým Ronova malá sovička Kvík vzrušene poletovala okolo ich hláv.