Harry Potter a Fénixov rád

Ron sa smutne zasmial.

„Bol celý bez seba. Povedal… skrátka povedal strašné veci. Vraj odkedy nastúpil na ministerstvo, musí sa brániť proti otcovej mizernej povesti a vraj tatko nemá žiadnu ctižiadosť, a preto sme vždy boli… no veď vieš – nemali sme veľa peňazí…“

„Čože?“ neveriacky vydýchol Harry a Ginny vyprskla ako nahnevaná mačka.

„Ja viem,“ potichu pokračoval Ron. „A bolo to ešte horšie. Povedal tatkovi, že je idiot, keď sa motá okolo Dumbledora, že Dumbledore si koleduje o veľké problémy a tatko padne s ním a že on – teda ako Percy – vie, komu treba byť verný, že on je verný ministerstvu. A ak mamka s tatkom mienia zradiť ministerstvo, tak on sa postará, aby všetci vedeli, že viac už do našej rodiny nepatrí. A ešte v ten večer si zbalil veci a odišiel. Teraz býva tu v Londýne.“

Harry potichu zanadával. Percyho mal zo všetkých Ronových bratov najmenej rád, ale nikdy by si nebol pomyslel, že povie pánu Weasleymu také veci.

„Mama je z toho v hroznom stave,“ povedal Ron. „Vieš – plače a tak. Prišla do Londýna a chcela sa s Percym porozprávať, ale zabuchol jej dvere pred nosom. Neviem, čo robí, keď sa s tatkom stretne v práci – zrejme ho ignoruje.“

„Ale Percy predsa musí vedieť, že sa Voldemort vrátil,“ pomaly povedal Harry. „Nie je hlúpy, musí vedieť, že vaša mamka s tatkom by neriskovali všetko len tak bez dôkazu.“

„No, vieš, do tej hádky zatiahli aj tvoje meno,“ Ron kradmo pozrel na Harryho. „Percy povedal, že jediným dôkazom sú tvoje slová a… ja neviem… myslí si, že to nestačí.“

„Percy berie Denného Proroka veľmi vážne,“ jedovito poznamenala Hermiona a všetci ostatní prikývli.

„O čom to hovoríš?“ spýtal sa Harry a po všetkých sa obzeral. Všetci naňho ostražito hľadeli.

„Nedostával si Denného Proroka?“ nervózne sa spýtala Hermiona.

„Ale dostával!“

„A čítal si ho dôkladne?“ spýtala sa Hermiona ešte znepokojenejšie.

„Nie od začiatku do konca,“ bránil sa Harry. „Keby písali niečo o Voldemortovi, bolo by to na titulnej strane, či nie?“

Ostatní sa pri tom mene strhli. Hermiona rýchlo hovorila ďalej. „Musel by si ho čítať od začiatku do konca, aby si to zistil, ale… skrátka, zopár ráz za týždeň ťa spomínali.“

„Ale videl by som…“

„Nie. Keď si čítal iba titulnú stranu, tak nie,“ krútila hlavou Hermiona. „Nehovorím o veľkých článkoch. Oni ťa len sem-tam spomenuli ako aktuálny vtip.“

„Ako to mys…?“

„Vlastne je to dosť nechutné,“ pokračovala Hermiona nútila sa hovoriť pokojne. „Len stavajú na tom, čo napísala Rita—“

„Ale veď ona už pre nich nepíše, či áno?“

„Ó, nie. Dodržala sľub – teda, niežeby mala na výber,“ s pocitom spokojnosti dodala Hermiona. „Ale položila základy toho, čo sa teraz usilujú urobiť.“

„A to je čo?“ netrpezlivo vyhŕkol Harry.

„No dobre, vieš, že písala, že kade chodíš, tade zamdlievaš, že ťa bolí jazva a to ostatné?“

„Áno,“ prikývol Harry, ktorý sotva tak ľahko zabudne na historky, ktoré o ňom popísala Rita Skeeterová.

„Píšu o tebe, akoby si bol oklamaná osoba, ktorá sa dožaduje pozornosti a myslí si, že je veľký tragický hrdina, či tak nejako,“ sypala Hermiona zo seba veľmi rýchlo, akoby bolo pre Harryho menej nepríjemné, ak sa tieto fakty dozvie rýchlo. „Stále trúsia o tebe posmešné poznámky. Ak sa vyskytne nejaký nepravdepodobný príbeh, poznamenajú niečo ako: ‚Príbeh hodný Harryho Pottera‘, a ak niekoho postihne nejaká smiešna nehoda, tak napíšu: ‚Len dúfajme, že mu nezostane jazva na čele, inak sa od nás bude vyžadovať, aby sme ho uctievali…‘“

„Ja nechcem, aby ma niekto…“ rozhorčene začal Harry.

„Ja viem, že nechceš,“ skočila mu do reči Hermiona a zatvárila sa vystrašene. „Ja to viem, Harry. Ale chápeš, čo robia? Chcú z teba uro biť člo veka, kto rému nikto neuver í. St avím krk, že je za t ým Fudge. Chcú, aby si bežní čarodejníci mysleli, že si len nejaký hlúpy chlapec, ktorý sa chce trochu zabaviť a rozpráva za vlasy pritiahnuté historky, lebo sa mu zapáčila sláva a chce si ju udržať.“

„Ja som sa neprosil… ja som nechcel… aby Voldemort zabil mojich rodičov!“ vyprskol Harry. „Stal som sa slávny, lebo zabil moju rodinu, ale nemohol zabiť mňa! Kto by chcel takú slávu? Nemyslia si, že by som bol radšej, keby sa vôbec…“

„My to vieme,“ vážne hovorila Ginny.

„A, samozrejme, ani slovkom sa nezmienili o tom, že ťa napadli dementori,“ pokračovala Hermiona. „Niekto im prikázal, aby to zatajili. To mal byť pekne veľký článok – dementori mimo kontroly. Dokonca ani nepísali, že si porušil Medzinárodný zákon o utajení. Mysleli sme, že o tom napíšu. Veď by sa im to hodilo do tvojho obrazu hlúpeho chválenkára. Myslíme, že vyčkávajú, kým ťa nevylúčia, a potom to rozbehnú… teda, ak ťa vylúčia, to je jasné,“ dodala rýchlo. „A to by nemali, ak mienia dodržiavať vlastné zákony. Nemajú na to dôvod.“

Znova sa vrátili k vyšetrovaniu, a Harry na to nechcel myslieť. Hľadal, ako by zmenil tému, ale bol toho ušetrený, lebo na schodoch sa ozvali kroky.

„Dokelu.“

Fred silno potiahol predlžovacie ucho, ozvalo sa ďalšie hlasné TRESK a obaja s Georgeom zmizli. Vzápätí sa vo dverách zjavila pani Weasleyová.