Harry Potter a Fénixov rád

Knihy, oblečenie, ďalekohľad a váhy, všetko vzlietlo a jedno cez druhé padalo do kufra.

„Nie je to veľmi úhľadné,“ ospravedlňovala sa Tonksová, keď podišla ku kufru a pozrela na ten chaos v ňom. „Moja mama má nejaký trik na to, aby sa veci pekne ukladali – dokonca aj ponožky vie donútiť, aby sa poskladali, ale ja som sa nikdy nenaučila, ako to robí – je to len také malé švihnutie…“ A s nádejou šibla prútikom.

Jedna z Harryho ponožiek sa trochu zatriasla a znova ochabnuto klesla na ten zmätok v kufri.

„Ach, no dobre,“ Tonksová zabuchla vrchnák kufra, „aspoň že je všetko v ňom. Aj tú by sa zišlo trochu vyčistiť.“ Namierila prútikom na Hedviginu klietku. „Odstrániť!“ Pierka a trus zmizli. „No a je to trochu lepšie – nikdy som neprišla na koreň tým domácim zaklínadlám. No dobre, máš všetko? Kotlík? Metlu? Fíha! Blesk?“

Vyvalila oči, keď jej pohľad padol na metlu v Harryho pravej ruke. Bola to jeho pýcha a radosť, darček od Siriusa, metla medzinárodnej triedy.

„Ja ešte stále lietam na Kométe dvestošesťdesiat,“ závistlivo povedala Tonksová. „Ach… prútik máš v džínsach? Zadok celý? Okej, poďme. Lokomotor, kufor!“

Harryho kufor sa vzniesol do vzduchu. Tonksová držala prútik zdvihnutý ako dirigent taktovku a kufor preletel cez izbu, cez dvere a vznášal sa pred nimi, a v ľavej ruke niesla Hedviginu klietku. Harry schádzal dolu schodmi za ňou s metlou v ruke.

Moody si v kuchyni nasadil oko, ktoré sa po vyčistení krútilo tak rýchlo, že Harrymu bolo pri pohľade naň až zle. Kingsley Shacklebolt a Sturgis Podmore skúmali mikrovlnku a Hestia Jonesová sa smiala na škrabke na zemiaky, ktorú našla pri prezeraní zásuviek. Lupin pečatil list adresovaný Dursleyovcom.

„Výborne,“ pozrel na Tonksovú s Harrym. „Myslím, že nám zostáva ešte asi minúta. Radšej by sme mali vyjsť do záhrady, aby sme boli pripravení. Harry, napísal som list tvojej tete a strýkovi, aby si nerobili starosti…“

„Nebudú,“ skočil mu do reči Harry.

„... že si v bezpečí…“

„Z toho budú akurát nešťastní.“

„...a že sa k nim vrátiš na budúce leto.“

„A musím?“

Lupin sa usmial, ale neodpovedal.

„Poď sem, chlapče,“ zabručal Moody a prútikom kývol Harrymu. „Musím ťa splynúť.“

„Čo ma musíte?“ nervózne sa spýtal Harry.

„Splývacie zaklínadlo,“ Moody zdvihol prútik. „Lupin hovorí, že máš neviditeľný plášť, ale keď poletíme, nedržal by na tebe – toto ťa ukryje lepšie. Aha…“

Silno ho klepol po hlave a Harry mal zvláštny pocit, akoby mu Moody na nej rozbil vajce; zdalo sa mu, že z miesta, ktoré zasiahol prútikom, stekajú studené pramienky.

„To sa vám podarilo, Divooký,“ pochválila ho Tonksová a hľadela Harrymu na driek.

Harry pozrel na svoje telo, či skôr ta, kde bývalo jeho telo, lebo už vôbec tak nevyzeralo. Nebolo neviditeľné, jednoducho malo rovnakú farbu a štruktúru ako kuchynská linka za ním. Akoby sa stal ľudským chameleónom.

„Poďme,“ Moody prútikom odomkol zadný vchod.

Všetci vyšli von na krásne udržiavaný trávnik strýka Vernona.

„Jasná noc,“ zahundral Moody a čarovným okom sliedil po oblohe. „Zišlo by sa trochu mrakov. Tak počuj,“ vyštekol na Harryho, „poletíme v tesnom útvare. Tonksová bude priamo pred tebou, drž sa tesne za ňou. Lupin ťa bude kryť zospodu. Ja idem za tebou. Ostatní budú krúžiť okolo nás. Za žiadnu cenu nesmieme narušiť postavenie, pochopil si? Ak jedného z nás zabijú…“

„Je to možné?“ s obavami sa spýtal Harry, ale Moody si ho nevšímal.

„… ostatní letia ďalej, nezastavujú sa, neporušia formáciu. Ak nás všetkých dostanú a ty prežiješ, Harry, prevezme to za nás pripravená záloha, len leť ďalej na východ, pripoja sa k tebe.“

„Prestaňte vtipkovať, Divooký, lebo chlapec si pomyslí, že to neberieme vážne,“ povedala Tonksová, keď priviazala Harryho kufor a Hedviginu klietku do popruhov na svojej metle.

„Iba chlapcovi vysvetľujem náš plán,“ zavrčal Moody.

Našou úlohou je bezpečne ho dopraviť do hlavného stanu a ak pri tom pokuse zomrieme…“

„Nikto nezomrie,“ hlbokým upokojujúcim hlasom prehovoril Kingsley Shacklebolt.

„Vysadnite na metly, to je prvý signál!“ zrazu sa ozval Lupin a ukázal na oblohu.

Vysoko nad nimi medzi hviezdami zažiarila spŕška jasnočervených iskier. Harry hneď spoznal, že sú to iskry z prútika. Prehodil pravú nohu cez Blesk, pevne zovrel rukoväť a cítil, ako nepatrne vibruje, ako keby sa už nemohla dočkať, kedy sa znova ocitne vo vzduchu.

„Druhý signál, poďme!“ nahlas prikázal Lupin, keď vysoko nad nimi vybuchli ďalšie iskry, tentoraz zelené.

Harry sa silno odrazil od zeme. Chladný nočný vzduch mu prúdil pomedzi vlasy a úhľadné štvorcové záhradky na Privátnej ceste sa vzďaľovali, rýchlo sa zmenšovali, až vyzerali ako zošívaná prikrývka z tmavozelených a čiernych kúskov a všetky myšlienky na výsluch na ministerstve mu vymietlo z hlavy, akoby mu ich odtiaľ vyfúkal vietor. Mal pocit, že mu srdce vybuchne od radosti, že znova letí, letí preč z Privátnej cesty, tak ako o tom fantazíroval celé leto, ide domov… Na zopár nádherných chvíľ všetky jeho problémy zmizli a v porovnaní so šírou hviezdnatou oblohou sa zdali bezvýznamné.