Harry Potter a Fénixov rád

„Prudko doľava, prudko doľava, tamto sa díva nejaký mukel!“ kričal Moody spoza neho. Tonksová zabočila a Harry ju nasledoval a videl, ako sa jeho kufor pod jej metlou divo hojdá. „Potrebujeme väčšiu výšku – skúste ešte štvrť míle!“

Harrymu v tom chlade a z toho stúpania slzili oči. Teraz už dole nevidel nič iba drobučké svetelné bodky reflektorov áut a pouličných lámp. Možno dve z tých drobných svetielok patria autu strýka Vernona… Dursleyovci sa teraz asi vracajú do prázdneho domu, nazlostení, že nijaká trávniková súťaž neexistuje. A Harry sa pri tej predstave nahlas zasmial, hoci jeho smiech prehlušil pleskot čarodejníckych habitov vo vetre a vŕzganie remencov, ktoré držali jeho kufor a klietku, a svišťanie vetra v ušiach, keď sa rútili vzduchom. Za celý mesiac sa necítil taký svieži a šťastný.

„Smer juh!“ kričal Divooký Moody. „Pred nami mesto!“ Zabočili doprava, aby neleteli priamo nad trblietajúcou sa pavučinou svetiel pod nimi.

„Smer juhovýchod a stúpajte, pred nami je nejaký nízky oblak, môžeme sa v ňom stratiť!“ volal Moody.

„Cez oblaky nepôjdeme!“ kričala Tonksová. „Boli by sme premočení, Divooký!“

Harrymu odľahlo, keď to počul, lebo ruky na rukoväti Blesku mu už meraveli. Ľutoval, že mu nezišlo na um obliecť si kabát, lebo sa začal triasť.

Každú chvíľu menili kurz podľa pokynov Divookého Moodyho. Harry privieral oči pred ľadovým vetrom, od ktorého ho začínali bolieť uši. Pamätal si, že takáto zima mu bola na metle iba raz v treťom ročníku na metlobalovom zápase proti Bifľomoru, ktorý sa hral za búrky. Strážcovia okolo neho neprestajne krúžili ako obrovské dravce. Harry stratil pojem o čase. Bol zvedavý, ako dlho letia, zdalo sa mu, že najmenej hodinu.

„Točíme na juhozápad!“ zavelil Moody. „Chceme sa vyhnúť diaľnici!“

Harry bol už taký premrznutý, že zatúžil sedieť v pohodlných suchých autách, ktoré sa valili pod nimi, a ešte väčšmi po cestovaní pomocou hop-šup prášku. Možno by bolo nepohodlné krútiť sa v kozuboch, ale v plameňoch je aspoň teplo… Kingsley Shacklebolt sa mihol popri ňom a jeho plešatá hlava a náušnica sa zatrblietali v mesačnom svetle… teraz mal vpravo Emmeline Vanceovú, prútik mala pripravený, otáčala hlavou doprava-doľava… potom aj ona preletela ponad neho a vymenil ju Sturgis Podmore…

„Mali by sme sa kúsok vrátiť, len aby sme sa presvedčili, či nás nesledujú!“ zakričal Moody.

„ZOŠALELI STE, MOODY?“ zakričala Tonksová spredu. „Veď už sme všetci primrzli k metlám! Ak sa stále budeme vychyľovať z kurzu, dostaneme sa tam až na budúci týždeň! Veď sme už skoro na mieste!“

„Je načase klesať!“ ozval sa Lupin. „Sleduj Tonksovú, Harry!“

Harry zamieril nadol za Tonksovou. Blížili sa k najväčšiemu zoskupeniu svetiel, aké doteraz videli – obrovské navzájom sa križujúce zhluky, ligotajúce sa v čiarach a mriežkach nad čiernou čierňavou. Leteli čoraz nižšie, až Harry videl jednotlivé reflektory a pouličné lampy, komíny a televízne antény. Už veľmi chcel byť na zemi, hoci mal pocit, že ho určite budú musieť odmraziť od metly.

„A sme tu!“ zvolala Tonksová a o chvíľku pristála.

Harry sa dotkol zeme hneď za ňou a zosadol na kus neupraveného trávnika uprostred malého námestia. Tonksová už odvažovala Harryho kufor. Harry sa triasol a obzeral sa. Špinavé priečelia okolitých budov vyzerali neprívetivo, na niektorých z nich boli porozbíjané okná, ktoré sa matne leskli vo svetle pouličných lámp, z mnohých dverí sa odlupovala farba a pred niekoľkými vchodmi ležali kopy smetia.

„Kde sme?“ spýtal sa Harry, ale Lupin potichu povedal: „O chvíľku.“

Moody niečo hľadal pod plášťom a ruky mal od chladu nešikovné.

„Už to mám,“ zamumlal a zdvihol dohora vecičku, ktorá vyzerala ako strieborný zapaľovač, a šťukol ňou.

Najbližšia pouličná lampa s puknutím zhasla. Znova šťukol zhasínačom a zhasla ďalšia lampa, a tak ním šťukal, až kým nepozhasínal všetky lampy na námestí. Jediné svetlo vychádzalo z okien zastretých závesmi a z kosáčika mesiaca nad nimi.

„Požičal som si ho od Dumbledora,“ zamrmlal Moody a strčil si zhasínač do vrecka. „To pre prípad, že by sa nejaký mukel pozeral z okna, vieš? A teraz poďme, rýchlo.“

Chytil Harryho za ruku a viedol ho cez trávnik a cez cestu na chodník. Lupin a Tonksová šli za nimi a niesli Harryho kufor, ostatní strážcovia s vytiahnutými prútikmi ich chránili zboku.

Z horného okna v najbližšom dome bolo počuť tlmené stereo. Z kopy vriec plných odpadkov za zlomenou bránkou sa šíril prenikavý pach hnijúcich smetí.

„Tu máš,“ zašepkal Moody a strčil do Harryho splynutej ruky kus pergamenu a pridržal pri ňom rozsvietený koniec prútika, aby osvetlil, čo je tam napísané. „Rýchlo si to prečítaj a nauč sa to naspamäť.“

Harry pozrel na kúsok papiera. To úzke písmo mu bolo akési známe. Stálo tam:

Hlavný stan Fénixovho rádu sa nachádza na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť v Londýne.

4 Grimmauldovo námestie číslo dvanásť

„Čo je to Fénixov…?“ začal Harry.