Harry Potter a Fénixov rád

„Ani nie,“ ľahostajne odvetila Hermiona, zahĺbená do Denného Proroka. „Nikdy som nemala rada kone.“

Otočila stránku a prezerala novinové stĺpce.

„On nie je kôň, on je kentaur!“ šokovane zvolala Lavender.

„Nádherný kentaur…“ vzdychla Parvati.

„Tak či onak má štyri nohy,“ chladne skonštatovala Hermiona. „Mimochodom, myslela som si, že vás dve Trelawneyovej odchod odrovnal.“

„Ale áno!“ ubezpečovala ju Lavender. „Navštívili sme ju v pracovni, zaniesli sme jej narcisy – nie tie trúbiace, čo má Sproutová, ale také pekné.“

„Ako sa má?“ spýtal sa Harry.

„Neveľmi dobre, chuderka,“ súcitne vravela Lavender. „Plakala a povedala, že by radšej odišla z hradu navždy, že nechce byť s Umbridgeovou pod jednou strechou, a ja sa jej nečudujem. Umbridgeová k nej bola hrozná, nemyslíte?“

„Mám pocit, že Umbridgeová iba začala byť hrozná,“ pochmúrne predpovedala Hermiona.

„To nie je možné,“ namietol Ron, ktorý spratával veľký tanier vajec so slaninou. „Horšia už predsa nemôže byť.

„Pamätaj na moje slová. Bude sa chcieť Dumbledorovi pomstiť za to, že vymenoval nového učiteľa bez porady s ňou,“ tvrdila Hermiona a zavrela noviny. „Najmä preto, že je to ďalší polovičný človek. Videl si, ako sa zatvárila, keď uvidela Firenzeho.“

Po raňajkách Hermiona odišla na aritmanciu a Harry s Ronom nasledovali Parvati a Lavender do vstupnej haly a chystali sa na veštenie.

„Nejdeme do Severnej veže?“ spýtal sa Ron zmätene, keď Parvati minula mramorové schodisko.

Tá naňho ponad plece vrhla pohŕdavý pohľad.

„Ako má podľa teba Firenze liezť po rebríku? Veštenie bude teraz na jedenástke, včera to predsa viselo na oznamovacej tabuli.“

Učebňa číslo jedenásť bola na prízemí, vchádzalo sa do nej cez vstupnú halu a z chodby oproti Veľkej sieni. Harry vedel, že patrila medzi učebne, ktoré sa nikdy nevyužívajú pravidelne, a preto navonok pôsobila trochu zanedbané ako nejaká komora alebo sklad. No keď do nej hneď za Ronom vstúpil a ocitol sa uprostred lesnej čistiny, na okamih ho to omráčilo.

„Čo to…?“

Podlahu tvoril jarný mach, z neho vyrastali stromy a ich listnaté konáre sa rozvetvovali po strope a po oknách, takže miestnosť križovalo plno lúčov tlmeného zeleného svetla s fľakmi tieňov. Študenti, ktorí prišli prv, sedeli na zemi opretí chrbtami o kmene stromov alebo o balvany, rukami si objímali kolená alebo si ich prekrížili na prsiach a dosť nervózne sa obzerali. Uprostred čistiny stál Firenze.

„Harry Potter,“ privítal ho a podával mu ruku.

„Á… dobrý deň,“ Harry potriasol kentaurovi rukou a ten naňho bez žmurkania hľadel prekvapujúco belasými očami, ale neusmieval sa. „Som rád, že vás vidím.“

„Aj ja teba,“ odpovedal kentaur a naklonil bieloplavú hlavu. „Tak bolo predpovedané – že sa znova stretneme.“

Harry si všimol, že Firenzemu na hrudi bledne modrina v tvare kopyta. Keď sa otočil, aby si sadol na zem k ostatným študentom, všimol si, že všetci naňho užasnuto hľadia. Očividne na nich zapôsobilo, že sa s Firenzem pozná, lebo zrejme sa im zdal hrozivý.

Keď sa dvere zavreli a posledný študent sa usadil na peň pri koši na odpadky, Firenze širokým gestom ukázal na miestnosť.

„Profesor Dumbledore bol taký láskavý a zariadil nám túto miestnosť tak, aby napodobnil moje prirodzené prostredie. Radšej by som vás učil v Zakázanom lese, ktorý bol – až do pondelka – mojím domovom… ale to už nie je možné.“

„Prosím… eh… pane,“ napäto zdvihla ruku Parvati, „prečo nie? Boli sme tam s Hagridom, nebojíme sa!“

„To nesúvisí s vašou statočnosťou,“ odvetil Firenze, „ale s mojím postavením. Nemôžem sa vrátiť do lesa. Moje stádo ma vyhostilo.“

„Stádo?“ zmätene opakovala Lavender a Harry vedel, že myslí na kravy. „Čo… och!“

Na tvári bolo vidieť, že jej svitlo. „Je vás viac?“ spýtala sa ohromene.

„Hagrid vás choval ako testraly?“ zvedavo sa spýtal Dean.

Firenze veľmi pomaly otočil hlavu k Deanovi, ktorý si zrejme ihneď uvedomil, že povedal niečo veľmi urážlivé.

„Nemyslel som to… prepáčte,“ dokončil tlmene.

„Kentauri nie sú ani sluhovia, ani hračky pre ľudí,“ povedal Firenze tlmene. Chvíľu bolo ticho, potom sa znova prihlásila Parvati.

„Pane, prosím… a prečo vás ostatní kentauri vyhostili?“

„Pretože som súhlasil s prácou pre profesora Dumbledora. Považujú to za zradu nášho druhu.“

Harry si spomenul, ako takmer pred štyrmi rokmi kentaur Bane kričal na Firenzeho, lebo na svojom chrbte odviezol Harryho do bezpečia, a nazval ho obyčajným mulom. Bol zvedavý, či Firenzeho kopol do hrude Bane.

„Tak začneme,“ povedal Firenze. Švihol dlhým svetlým chvostom, zdvihol ruku k lístiu nad hlavou, potom ju pomaly spustil, pričom sa v učebni zošerilo, takže teraz to vyzeralo akoby sedeli na lesnej čistine za súmraku, a na strope sa zjavili hviezdy. Ozvali sa vzdychy a híkanie a Ron nahlas vyhŕkol: „No pána!“

„Ľahnite si na zem,“ pokojne prikazoval Firenze, „a pozorujte nebo. Pre obdarených jasnozrivosťou je tam napísaný osud našich rás.“

Harry sa natiahol na chrbát a hľadel na strop. Nad ním žmurkala červená mihotavá hviezdička.