Harry Potter a Fénixov rád

„Hagrid, čo máš za lubom?“ vážne sa spýtal Harry. „Musíš byť opatrný. Umbridgeová už vyhodila Trelawneyovú a ak chceš vedieť môj názor, je na koni. Ak robíš niečo, čo by si nemal, budeš…“

„Sú dôležitejšie veci, než si udržať miesto,“ vyhlásil Hagrid, hoci ruky sa mu pri tých slovách trochu triasli a misa plná knarlieho trusu mu spadla na zem. „O mňa sa neboj, Harry, len ty sa drž.“

Harrymu nezostávalo iné, len nechať Hagrida čistiť dlážku od trusu a skľúčene sa vliecť naspäť do hradu.

Medzitým – ako im učitelia a Hermiona donekonečna pripomínali – sa blížil termín skúšok na VČÚ. Všetci piataci boli do istej miery v strese a Hannah Abbottová ako prvá dostala od madam Pomfreyovej upokojujúci odvar, keď sa na herbológii rozplakala a vzlykala, že je hlúpa, že tie skúšky nezvládne a hneď chce zo školy odísť.

Harry si myslel, že keby nebolo DA, bol by strašne nešťastný. Niekedy mal pocit, že žije iba pre tie hodiny driny v núdzovej miestnosti a mal nesmiernu radosť a až rástol od pýchy pri pohľade na to, ako pokročili jeho spolužiaci, členovia DA. Veľmi ho zaujímalo, ako Umbridgeová zareaguje, keď všetci členovia DA dostanú z obrany proti čiernej mágii vynikajúce ohodnotenie na VČÚ.

Napokon začali pracovať na Patronusovi, na čo sa už všetci tešili, hoci Harry im ustavične pripomínal, že vyčariť Patronusa uprostred jasne osvetlenej triedy, keď nie sú v ohrození, je celkom iné, než vytvoriť ho zoči-voči niečomu takému, ako je dementor.

„Och, nekaz nám radosť,“ veselo zvolala Čcho a hľadela, ako sa na poslednom stretnutí pred Veľkou nocou po núdzovej miestnosti vznáša jej striebristý Patronus v podobe labute. „Sú také pekné!“

„Nemajú byť pekné, majú ťa chrániť,“ trpezlivo pripomínal Harry. „Potrebovali by sme prízrak alebo čo. Tak som sa to učil ja -vyčaril som Patronusa, keď prízrak vzal na seba podobu dementora…“

„Ale to by bolo strašidelné!“ zhrozila sa Lavender, ktorá z konca prútika vystreľovala obláčiky striebristej pary. „A mne to aj tak nejde!“ dodala nahnevane.

Aj Neville mal s Patronusom problémy. Sústredene vraštil tvár, ale z končeka jeho prútika vychádzali iba slabé chumáčiky striebristého dymu.

„Musíš myslieť na nejakú šťastnú chvíľu,“ pripomínal mu Harry.

„Veď sa snažím,“ nešťastne odpovedal Neville, ktorý sa tak veľmi usiloval, až sa mu okrúhla tvár leskla od potu.

„Harry, myslím, že mi to ide!“ vykríkol Seamus. Dnes ho po prvý raz na stretnutie DA priviedol Dean. „Pozri – ach, je preč… ale bolo to určite niečo chlpaté, Harry!“

Hermionin Patronus, trblietavá strieborná vydra, poskakoval okolo nej.

„Sú celkom pekné, však?“ prezerala si ho s nadšením.

Dvere núdzovej izby sa otvorili a zavreli. Harry sa obzrel, kto to vošiel, ale nevidel nikoho. Chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že tí, čo boli pri dverách, zmĺkli. Vzápätí cítil, ako ho niečo pri kolene ťahá za habit. Pozrel dole a na svoje veľké prekvapenie uvidel domáceho škriatka Dobbyho, ako naňho vykúka spod pagody z ôsmich vlnených klobúkov.

,‚Ahoj, Dobby! Čo tu… Čo sa stalo?“

Škriatok mal oči vyvalené od strachu a triasol sa. Členovia DA, čo stáli pri Harrym, stíchli a všetci upierali oči na Dobbyho. Tých niekoľko Patronusov, ktoré sa študentom podarilo vyčariť, sa rozplynulo do striebristej pary a miestnosť stmavla.

„Harry Potter, pane…“ pišťal škriatok a triasol sa od hlavy po päty, „Harry Potter, pane… Dobby prišiel pána varovať, ale domácim škriatkom pohrozili, aby to nepovedali…“

Rozbehol sa hlavou proti stene. Harry, ktorý už mal trochu skúsenosti s Dobbyho zvykom trestať sám seba, ho chcel schmatnúť, ale Dobby sa vďaka ôsmim klobúkom iba odrazil od steny. Hermiona a zopár ostatných dievčat zvýsklo od strachu a súcitu.

„Čo sa stalo, Dobby?“ spýtal sa Harry, chytil škriatka za malú ruku a odťahoval ho od všetkého, čím by si mohol ublížiť.

„Harry Potter… ona… ona…“

Dobby sa voľnou rukou silno udrel do nosa. Harry ho chytil aj za tú.

„Kto ona, Dobby?“

No predpokladal, že to už asi vie. Určite len jedna ona môže vzbudzovať v Dobbym taký strach. Škriatok pozrel naňho, pričom trochu škúlil, a nečujne vyslovil jej meno.

„Umbridgeová?“ zdesene opakoval Harry.

Dobby prikývol a potom sa pokúsil tresnúť si hlavu o Harryho koleno. Harry ho držal na vzdialenosť vystretých rúk od seba.

„Čo je s ňou? Dobby… nedozvedela sa o tejto… o nás… o DA?“

Odpoveď si prečítal na prepadnutej škriatkovej tvári. Keďže Harry mu pevne držal ruky, Dobby sa pokúsil kopnúť sa a klesol na kolená.

„Ide sem?“ potichu sa spýtal Harry.

Dobby zakvílil.

„Áno, Harry Potter, áno!“

Harry sa vystrel a pozrel na znehybnených zdesených študentov ktorí vyvaľovali oči na metajúceho sa domáceho škriatka.

,‚Načo čakáte?“ zreval. „Bežte!“

Všetci okamžite trielili k východu, kde sa vytvorila tlačenica, a potom sa vyrútili von. Harry počul, ako letia po chodbách, a dúfal, že budú mať rozum a nepokúsia sa bežať až do klubovni. Bolo iba o desať deväť, a ak nájdu útočisko v knižnici alebo soviarni, ktoré boli bližšie…