Harry Potter a Fénixov rád

„Viem, že ste sa na astronómii naučili názvy planét a ich mesiacov,“ pokračoval pokojný Firenzeho hlas, „a že ste mapovali dráhy hviezd po oblohe. Kentauri objasnili záhady týchto pohybov v priebehu storočí. Zistili sme, že budúcnosť možno vidieť na oblohe nad nami…“

„Profesorka Trelawneyová s nami preberala astrológiu!“ vzrušene oznamovala Parvati, pričom zdvihla ruku, takže jej trčala do vzduchu, kým ona ležala na zemi. „Mars spôsobuje nehody, popáleniny a podobné nešťastia, a keď sa dostane do určitého uhla so Saturnom ako teraz…“ nakreslila vo vzduchu nad sebou pravý uhol, „to znamená, že ľudia musia byť obzvlášť opatrní pri zaobchádzaní s horúcimi predmetmi…“

„To sú ľudské nezmysly,“ pokojne na to odpovedal Firenze.

Parvatina ruka ovisla.

„Drobné zranenia, malé ľudské nehody,“ pokračoval Firenze a jeho kopytá duneli na machovitej podlahe, „pre šíry vesmír nemajú väčší význam než pechorenie mravcov a neovplyvňujú ich pohyby planét.“

„Profesorka Trelawneyová…“ začala Parvati urazeným a rozhorčeným tónom.

„…je človek,“ jednoducho dokončil Firenze. „A je preto spútaná obmedzeniami vášho druhu.“

Harry nepatrne pootočil hlavu, aby videl na Parvati; tvárila sa veľmi dotknuto, rovnako aj niekoľkí okolo nej.

„Sybilla Trelawneyová bola možno naozaj jasnovidka, neviem,“ pokračoval Firenze, a keď prechádzal popred nich Harry znovu začul zasvišťanie jeho chvosta, „ale väčšinou plytvá časom na tie samoľúbe nezmysly, ktoré ľudia nazývajú veštenie osudu. Ja som tu však na to, aby som vám odhalil neosobnú a nestrannú múdrosť kentaurov. Sledujeme na oblohe prúdenie zla alebo zmeny, ktoré sa tam niekedy odzrkadľujú. Niekedy môže trvať aj desať rokov, kým sme si istí tým, čo vidíme.“

Firenze ukázal na červenú hviezdu priamo nad Harrym.

„V uplynulom desaťročí znamenia svedčili o tom, že čarodejníci prežívajú len krátke mierové obdobie medzi dvoma vojnami. Mars, ktorý prináša vojny, nad nami jasne svieti a naznačuje, že onedlho musí znova vypuknúť boj. Kedy to bude, to sa kentauri pokúšajú vyveštiť spaľovaním určitých byliniek a listov, pozorovaním dymu a plameňov…“

Harry ešte nezažil nezvyčajnejšiu hodinu. V učebni skutočne pálili na zemi šalviu a slez a Firenze im hovoril, že majú vo voňavom dyme hľadať určité tvary a symboly, ale pritom sa zdalo, akoby mu bolo úplne ľahostajné, že nikto z nich opísané znaky nevidí. Povedal im, že ľudia tento druh veštenia nikdy dobre neovládali a aj kentaurom trvá roky a roky, kým ho zvládnu, a skončil konštatovaním, že veriť takýmto znakom je aj tak hlúposť, pretože aj kentauri ich niekedy prečítajú zle. Vôbec sa nepodobal na nijakého doteraz Harrymu známeho ľudského učiteľa. Zdalo sa, že jeho prvoradou snahou nie je naučiť ich, čo vie on sám, ale skôr im vštepiť, že nič, ani vedomosti kentaurov nie sú spoľahlivé.

„O ničom sa nevyjadril s určitosťou,“ poznamenal Ron potichu pri pálení slezu. „Chcem povedať, že by som neprotestoval, keby sme vedeli trochu viac o tej vojne, čo nás čaká, nie?“

Za dverami učebne zazvonilo a všetci vyskočili. Harry celkom zabudol, že sú stále v hrade, uveril, že sú naozaj v lese. Všetci študenti odchádzali z hodiny trochu zmätení.

Harry a Ron chceli vyjsť tiež, ale Firenze zavolal: „Harry Potter, na slovíčko, prosím.“

Harry sa otočil a kentaur podišiel bližšie. Ron zaváhal.

„Môžeš zostať,“ kývol mu Firenze. „Ale zatvor, prosím, dvere.“

Ron rýchlo poslúchol.

„Harry Potter, ty si Hagridov priateľ, však?“ spýtal sa kentaur.

„Áno,“ prikývol Harry.

„Tak ho v mojom mene varuj. Jeho pokus nevychádza. Bude lepšie, ak s tým prestane.“

„Jeho pokus nevychádza?“ nechápavo opakoval Harry.

„A nech sa ho radšej vzdá,“ prikyvoval Firenze. „Varoval by som Hagrida sám, ale som vyhostený – teraz by nebolo múdre objaviť sa v blízkosti lesa – Hagrid má dosť problémov aj bez kentaurích bojov.“

„Ale o čo sa Hagrid pokúša?“ nervózne sa spýtal Harry.

Firenze naňho pokojne pozrel.

„Hagrid mi nedávno urobil veľkú službu,“ povedal, „a dávno si získal moju úctu za to, ako sa stará o všetky živé tvory. Neprezradím jeho tajomstvo, ale treba ho priviesť k rozumu. Ten pokus nevyjde. Povedz mu to, Harry Potter. Prajem ti dobrý deň.“

Spokojnosť, ktorú Harry pociťoval po uverejnení rozhovoru v Sršni, už dávno vyprchala. Keď sa pochmúrny marec prehupol do búrkového apríla, jeho život akoby sa zase zmenil na dlhý rad problémov a trápení.

Umbridgeová naďalej chodila na hodiny starostlivosti o čarovné tvory, takže bolo veľmi ťažké odovzdať Hagridovi Firenzeho varovanie.

Nakoniec sa Harrymu jedného dňa podarilo vrátiť sa k nemu po hodine pod zámienkou, že stratil učebnicu Fantastické zvery a ich výskyt. Keď mu odovzdal Firenzeho odkaz, Hagrid, očividne zarazený, chvíľu naňho hľadel opuchnutými očami, pod ktorými mal ešte aj modré kruhy. Potom sa spamätal.

„Fajn chlapík, ten Firenze,“ zareagoval mrzuto, „ale v tomto prípade nevie, o čom hovorí. Pokus vychádza fajn.“