Harry Potter a Fénixov rád

„Harry, poď!“ vykríkla Hermiona zo stredu skupinky ľudí, ktorí sa usilovali pretlačiť von.

Pritisol si Dobbyho, lebo ten sa stále pokúšal vážne si ublížiť, a bežal so škriatkom v náručí k dverám.

„Dobby, toto je rozkaz – vráť sa do kuchyne k ostatným škriatkom a ak sa Umbridgeová spýta, či si ma varoval, klam a povedz nie!“ prikazoval mu. „A zakazujem ti, aby si si ubližoval!“ dodal, potom prešiel cez prah, zabuchol za sebou dvere a škriatka pustil.

„Ďakujem, Harry Potter,“ zapišťal Dobby a prášil preč. Harry sa obzrel napravo-naľavo. Ostatní sa rozpŕchli tak rýchlo, že na oboch koncoch chodby zazrel už len ich päty. Rozbehol sa doprava, smerom k chlapčenským toaletám – keby ta stihol dobehnúť, mohol predstierať, že bol tam.

„ÁÁÁ!“

Niečo ho chytilo za členok a efektne spadol, pričom sa kĺzal na bruchu skoro dva metre, kým zastal. Niekto za ním sa smial. Pretočil sa na chrbát a videl, že Malfoy sa skryl vo výklenku za škaredou vázou v tvare draka.

„Potkýnacie zaklínadlo, Potter!“ povedal. „Hej, pani profesorka! PANI PROFESORKA! Jedného mám!“

Spoza vzdialeného rohu vybehla Umbridgeová, zadychčaná, ale s natešeným úsmevom.

„To je on!“ jasala, keď videla Harryho na zemi. „Výborne, Draco, výborne, och, veľmi dobre – päťdesiat bodov pre Slizolin! Ja si ho odtiaľto odvediem… vstaňte, Potter!“

Harry vstal a gánil na oboch. Nikdy nevidel Umbridgeovú takú šťastnú. Chytila mu ruku ako do zveráku a so širokým úsmevom sa otočila k Malfoyovi.

„Bežte sa pozrieť, či by ste nemohli dostať aj ďalších, Draco,“ prikázala. „Ostatným povedzte, aby pozreli do knižnice – berte každého, kto bude zadychčaný – a skontrolujte záchody – vy, slečna Parkinsonová, môžete dievčenské – choďte – a vy,“ dodala svojím tichým nebezpečným tónom, keď Malfoy odišiel, „pôjdete so mnou do riaditeľovej kancelárie, Potter.“

O chvíľku stáli pred kamennou príšerou. Harry rozmýšľal, koľkých ešte chytili. Myslel na Rona – pani Weasleyová by ho zabila – a na to, ako by sa cítila Hermiona, keby ju vylúčili pred skúškami. Seamus prišiel po prvý raz… a Neville začínal byť taký dobrý…

„Šumivá bzučalka,“ zatrilkovala Umbridgeová, kamenná príšera odskočila, stena za ňou sa otvorila a vystupovali po pohyblivom kamennom schodisku. Pri leštených dverách s klopadlom v tvare grifona sa Umbridgeová neobťažovala klopať, rovno vošla dnu, stále pevne držiac Harryho.

Kancelária bola plná ľudí. Dumbledore sedel za svojím stolom, tváril sa pokojne a končeky dlhých prstov mal spojené. Profesorka McGonagallová prísne stála vedľa neho s nesmierne napätou tvárou.

Minister mágie Kornelius Fudge sa pri kozube na špičkách kolísal dopredu a dozadu, na prvý pohľad mimoriadne spokojný so situáciou. Pri dverách, každý z jednej strany ako strážcovia, stáli Kingsley Shacklebolt a čarodejník s prísnym výrazom a veľmi krátkymi tvrdými vlasmi, ktorého Harry nepoznal. A pri stene vzrušene prešľapoval pehavý Percy Weasley v okuliaroch, s brkom a hrubým zvitkom pergamenu v rukách, očividne pripravený zapisovať.

Portréty niekdajších riaditeľov a riaditeliek dnes nepredstierali spánok. Všetci bdeli a boli vážni, sledovali, čo sa deje pod nimi. Len čo vošiel Harry, niekoľkí prebehli do vedľajších rámov a šepkali niečo susedovi do ucha.

Keď sa dvere za nimi zavreli, Harry si vyslobodil ruku z Umbridgeovej zovretia. Kornelius Fudge naňho zazeral s akýmsi škodoradostným uspokojením na tvári.

„Tak, tak,“ povedal.

Harry na to odpovedal tým najodpornejším pohľadom, aký sa mu podaril. Srdce mu tĺklo ako divé, ale myseľ mal zvláštne pokojnú a jasnú.

„Mal namierené naspäť do Chrabromilskej veže,“ oznamovala Umbridgeová. Z jej hlasu zaznievalo až nemiestne nadšenie, rovnaká bezohľadná radosť, s akou sledovala profesorku Trelawneyovú pri nešťastnej scéne vo vstupnej hale. „Malfoyovie chlapec ho chytil.“

„Naozaj?“ odobrujúco poznamenal Fudge. „Musím to spomenúť Luciusovi. No tak, Potter… predpokladám, že viete, prečo ste tu?“

Harry mal v úmysle odpovedať mu vzdorovitým áno, otvoril ústa a už to slovo takmer vyslovil, keď zbadal Dumbledorovu tvár. Dumbledore nehľadel priamo na Harryho – jeho oči sa upierali na nejaký bod tesne nad jeho plecom – ale keď Harry naňho pozrel, takmer nebadane pokrútil hlavou na obe strany.

Harry to zvrátil uprostred slova.

„Á-nie.“

„Prosím?“ spýtal sa Fudge.

„Nie,“ rozhodne odvetil Harry.

„Vy neviete, prečo ste tu?“

„Nie, neviem,“ potvrdil Harry.

Fudge neveriacky pozrel z Harryho na profesorku Umbridgeovú. Harry využil okamih jeho nepozornosti, aby znova rýchlo a ukradomky pozrel na Dumbledora, ktorý nepatrne prikývol smerom ku kobercu a nebadane žmurkol.

„Takže vy netušíte,“ hrmel Fudge a jeho hlas priam oťažel sarkazmom, „prečo vás profesorka Umbridgeová priviedla do tejto kancelárie? Vy si nie ste vedomý, že ste porušili školské predpisy?“

„Školské predpisy? Nie.“

„Ani ministerské dekréty?“ dodal Fudge nahnevane.

„Nie som si toho vedomý,“ nevzrušene tvrdil Harry.