Harry Potter a Fénixov rád

Harry cítil, akoby ho niekto silno sotil do pŕs, zatackal sa, pár krokov cúvol a narazil do políc pri stenách a počul ako niečo puklo. Snape sa trochu triasol a v tvári bol biely.

Harry cítil na chrbte mokrý habit. Jeden z pohárov za ním sa pri náraze rozbil. Tá slizká vec sa krútila v odtekajúcom elixíre.

„Reparo,“ zasyčal Snape a pohár sa znova zlepil. „Dobre Potter… to rozhodne bolo zlepšenie…“ Trochu zadychčaný napravil mysľomisu, do ktorej pred začiatkom hodiny odložil nejaké svoje myšlienky, skoro akoby kontroloval, či sú ešte tam. „Nepamätám sa, že by som vám kázal používať cloniace zaklínadlo… ale nepochybne bolo účinné…“

Harry mlčal, cítil, že by bolo nebezpečné niečo povedať. Bol si istý, že práve vnikol do Snapových spomienok, do zážitkov zo Snapovho detstva. Myšlienka na toho plačúceho malého chlapca, svedka rodičovskej hádky, ktorý v skutočnosti stojí pred ním s toľkým odporom v očiach, bola skľučujúca.

„Tak čo, skúsime to znova?“ ozval sa Snape.

Harry sa zhrozil – musí zaplatiť za to, čo práve videl, tým si bol istý. Vrátili sa na svoje miesta – každý na opačnú stranu stola – a Harry mal pocit, že teraz si myseľ vyprázdni oveľa ťažšie.

„Tak teda na tri,“ určil Snape a znova zdvihol prútik. „Jeden -dva…“

Harry sa nestihol pozbierať a vyjasniť si myseľ, a Snape už skríkol: „Legilimens!“

Hnal sa po chodbe k Oddeleniu záhad popri holých kamenných stenách a fakliach – jednoduché čierne dvere sa zväčšovali a on utekal tak rýchlo, že určite do nich narazí. Ani nie pol metra od nich znova uvidel tú škáru, cez ktorú prenikalo slabé belasé svetlo…

Dvere sa otvorili! Konečne cez ne prešiel a ocitol sa v kruhovej miestnosti osvetlenej sviečkami s belasým plamienkom, s čiernymi stenami, čiernou podlahou a s množstvom ďalších dverí po obvode -mal ísť ďalej, ale cez ktoré?

„POTTER!“

Harry otvoril oči. Znova ležal na chrbte a nevedel, ako sa sem dostal. Dychčal, ako keby skutočne bežal po chodbe k Oddeleniu záhad, skutočne prešiel cez čierne dvere a ocitol sa v kruhovej miestnosti.

„Vysvetlite to!“ požadoval Snape, ktorý stál nad ním a tváril sa nazlostene.

„Ja… neviem, čo sa stalo,“ odpovedal Harry pravdivo a vstával. Vzadu na chrbte mu po páde na zem navrela hrča a zdalo sa mu, že má horúčku. „Toto som nikdy predtým nevidel. Hovoril som vám, že sa mi snívalo o tých dverách… ale nikdy predtým sa neotvorili…“

„Nepracujete dostatočne!“

Z neznámych príčin sa Snape hneval ešte väčšmi než pred chvíľou, keď Harry nazrel do jeho spomienok.

„Ste lenivý a lajdák, Potter, a je zázrak, že Temný pán…“

„Môžete mi niečo povedať, pane?“ znovu vybuchol Harry. „Prečo voláte Voldemorta Temný pán? Iba smrťožrútov som počul nazývať ho tak.“

Snape otvoril ústa a zavrčal – ale niekde vonku sa ozval ženský krik.

Snape prudko pozrel na strop.

„Čo to…?“ zahundral.

Harry počul, že odkiaľsi, akoby zo vstupnej haly, tlmene zaznieva nejaký hurhaj. Snape zamračene pozrel naňho.

„Všimli ste si cestou sem niečo zvláštne, Potter?“

Harry pokrútil hlavou. Niekde nad nimi tá žena zvreskla znova. Snape šiel k dverám s prútikom stále pripraveným a zmizol za nimi. Harry chvíľu váhal, no potom ho nasledoval.

Krik naozaj prichádzal zo vstupnej haly, a ako Harry utekal ku kamenným schodom, ktoré viedli z podzemia, bol čoraz hlasnejší. Hore zistil, že vstupná hala je plná študentov.

Valili sa ta z Veľkej siene, kde sa ešte večeralo, aby videli, čo sa deje, ostatní sa tisli na mramorovom schodisku. Harry sa pretlačil dopredu pomedzi hlúčik vysokých Slizolinčanov a videl, že diváci utvorili veľký kruh, niektorí sa tvárili šokovane, iní dokonca vystrašene. Profesorka McGonagallová stála na druhom konci siene presne oproti Harrymu a vyzerala, akoby jej zo scény pred ňou bolo tak trochu nevoľno.

V strede vstupnej haly stála profesorka Trelawneyová s prútikom v jednej a prázdnou fľaškou sherry v druhej ruke a vyzerala, akoby načisto zošalela. Vlasy jej trčali na všetky strany, okuliare mala nakrivo, takže jedno oko bolo zväčšené viac, druhé menej, aj nespočetné šály jej viseli kadejako z pliec, vďaka čomu vyzerala, akoby sa rozpadávala. Na dlážke vedľa nej stáli dva veľké kufre, jeden hore nohami, a zdalo sa, akoby ho niekto hodil dolu schodmi za ňou. Očividne zdesená profesorka Trelawneyová hľadela na niečo, čo Harry nemohol vidieť, ale čo zrejme stálo pod schodiskom.

„Nie!“ škriekala. „To nie je možné… to nemôže… odmietam to prijať!“

„Nečakali ste, že to príde?“ klokotal vysoký dievčenský hlas a znel bezohľadne a pobavene a Harry, ktorý sa posunul trocha doprava, zistil, že to, na čo Trelawneyová tak zdesene hľadí, nie je nikto iný ako profesorka Umbridgeová. „Hoci neviete predpovedať ani len to zajtrajšie počasie, určite ste si museli uvedomiť, že váš žalostný výkon na mojich inšpekciách, ktorý sa vôbec nezlepšoval, nevyhnutne podmieni vaše prepustenie?“

„Vy ne-nemôžete!“ zavýjala profesorka Trelawneyová a z oči za obrovskými šošovkami jej prúdom tiekli slzy. „Ne-nemôžete ma vyhodiť! Bola som tu šestnásť rokov! Ro-rokfort je môj domov!“