Harry Potter a Fénixov rád

„Bol to váš domov,“ zatrilkovala profesorka Umbridgeová a Harrymu sa búrila žlč, keď videl, ako sa jej po žabacej tvarí rozlieva radosť pri pohľade na neovládateľne vzlykajúcu profesorku Trelawneyovú, ktorá klesla na jeden z kufrov, „až do chvíle, kým pred hodinou minister mágie nepodpísal váš prepúšťací dekrét. A teraz láskavo odíďte z tejto haly. Privádzate nás do rozpakov.“

No stála tam a so škodoradostným výrazom na tvári sa pozerala, ako sa profesorka Trelawneyová trasie a stoná a v návale žiaľu sa kolíše na kufri dopredu a dozadu. Harry začul naľavo tlmený vzlyk. Lavender a Parvati sa objímali a potichu plakali. Potom počul kroky. Profesorka McGonagallová vyšla spomedzi divákov, zamierila k profesorke Trelawneyovej, energicky ju potľapkala po chrbte a vytiahla si z habitu veľkú vreckovku.

„Tu máte, Sybilla, upokojte sa… vysmrkajte sa… nie je to až také zlé, ako si myslíte… nemusíte odísť z Rokfortu…“

„Ó, vážne, pani profesorka?“ strašným hlasom sa ozvala Umbridgeová a podišla bližšie. „A kto vás oprávnil toto tvrdiť?“

„Ja,“ ozval sa hlboký hlas.

Dubové vchodové dvere sa otvorili. Študenti blízko nich odstúpili z cesty a vo vchode sa zjavil Dumbledore. Harry si nevedel predstaviť, čo mohol robiť vonku, ale ako tam tak stál vo dverách s čudne hmlistou kulisou noci za chrbtom, vyzeral veľmi pôsobivo. Dvere nechal dokorán otvorené, prešiel naprieč kruhom lemovaným divákmi prizerajúcimi sa k profesorke Trelawneyovej, ktorá uslzená a roztrasená sedela na kufri, a k profesorke McGonagallovej.

„Vy, pán profesor?“ Umbridgeová sa mimoriadne nepekne zasmiala. „Obávam sa, že nechápete situáciu. Mám tuto…“ vytiahla z habitu zvitok pergamenu, „prepúšťací dekrét, ktorý som podpísala ja sama a minister mágie. Podľa ustanovení Dekrétu o vzdelávaní číslo dvadsaťtri má vrchný inkvizítor Rokfortu právomoc vykonávať inšpekcie, podmienečne prepustiť a definitívne prepustiť každého učiteľa, ktorý podľa jeho – teda vlastne môjho – názoru nedosahuje úroveň požadovanú Ministerstvom mágie. Rozhodla som, že profesorka Trelawneyová predpísané podmienky nespĺňa. Prepustila som ju.“

Na Harryho veľké prekvapenie sa Dumbledore neprestal usmievať. Pozrel na profesorku Trelawneyovú, ktorá stále vzlykala na kufri, a povedal: „Máte, samozrejme, celkom pravdu, pani profesorka. Ako vrchný inkvizítor máte plné právo prepustiť mojich učiteľov. Nemáte však oprávnenie vyhnať ich z hradu. Obávam sa, že táto právomoc,“ pokračoval a zdvorilo sa uklonil, „stále spočíva v rukách riaditeľa, a ja si želám, aby pani profesorka Trelawneyová naďalej bývala v Rokforte.“

Pri tom sa profesorka Trelawneyová divo a krátko zasmiala, ledva potláčajúc čkavku.

„Nie – nie, ja pô-pôjdem, pán Dumbledore! Ja… opustím Rokfort a pôjdem hľadať šťa-šťastie niekde inde!“

„Nie,“ prísne povedal Dumbledore. „Želám si, aby ste zostali, Sybilla.“

Obrátil sa k profesorke McGonagallovej.

„Môžem vás požiadať, aby ste odprevadili Sybillu naspäť, pani profesorka?“

„Samozrejme,“ prikývla McGonagallová. „Vstaňte, Sybilla…“

Zo zástupu sa odlepila profesorka Sproutová a chytila profesorku Trelawneyovú za druhú ruku. Spolu ju odviedli popri Umbridgeovej a hore mramorovým schodiskom. Profesor Flitwick bežal za nimi, s prútikom vystretým pred sebou zapišťal: „Lokomotor, kufre!“ a batožina profesorky Trelawneyovej sa zdvihla do vzduchu a stúpala hore schodmi. Profesor Flitwick kráčal za ňou.

Profesorka Umbridgeová tam stála ako skamenená a hľadela na dobrácky sa usmievajúceho Dumbledora.

„A čo urobíte,“ spytovala sa šeptom, ktorý sa rozliehal po celej vstupnej hale, „keď vymenujem nového učiteľa veštenia a bude potrebovať jej byt?“

„Och, to nebude problém,“ milo odpovedal Dumbledore. „Viete, ja som už našiel nového učiteľa veštenia a on uprednostňuje byt na prízemí.“

„Vy ste našli…?“ zaškriekala Umbridgeová. „Vy ste našli? Môžem vám pripomenúť, Dumbledore, že podľa Dekrétu o vzdelávaní číslo dvadsaťdva…“

„…ministerstvo má právo vymenovať vhodného kandidáta iba v prípade, ak takého riaditeľ nedokáže nájsť,“ dokončil Dumbledore. „A som rád, že v tomto prípade som bol úspešný. Môžem vás predstaviť?“

Otočil sa k otvoreným dverám, cez ktoré teraz prenikala nočná hmla. Harry počul dupot kopýt. Po hale sa ozval zdesený šepot a tí, čo boli pri vchode, sa rýchlo stiahli hlbšie dovnútra a niektorí sa v tej náhlivosti potkýnali, aby uvoľnili cestu príchodziemu.

Z hmly sa vynorila hlava, ktorú už Harry raz videl v jednu tmavú nebezpečnú noc v Zakázanom lese: bieloplavé vlasy a podivuhodne modré oči, hlava a hruď človeka na tele zlatého koňa.

„Toto je Firenze,“ veselo oznamoval Dumbledore omráčenej Umbridgeovej. „Myslím, že on vám bude vyhovovať.“

27 Kentaur a donášač

„Teraz určite ľutuješ, že nechodíš na veštenie, čo, Hermiona? Stavím sa,“ uškŕňala sa Parvati.

Bolo to pri raňajkách o dva dni, ako profesorka Trelawneyová dostala výpoveď. Parvati si prútikom nakrúcala mihalnice a prezerala si výsledok v lyžičke. V to ráno mali mať prvú hodinu s Firenzem.