Harry Potter a Fénixov rád

„Sturgis Podmore,“ vydýchla Hermiona, „zatkli ho za to, že sa pokúšal vojsť do nejakých dverí! Lucius Malfoy musel dostať aj jeho! Stavím sa, že to urobil v ten deň, keď si ho tam videl, Harry. Sturgis mal Moodyho neviditeľný plášť, však? Čo ak neviditeľný strážil pri dverách a Malfoy zachytil jeho pohyb – alebo uhádol, že tam niekto je – alebo jednoducho použil Imperius len pre prípad, keby tam niekto strážil? Takže očarovaný Sturgis sa pri najbližšej príležitosti – pravdepodobne, keď prišiel naňho rad strážiť – pokúsil preniknúť do oddelenia a ukradnúť tú zbraň pre Voldemorta. Ron, buď ticho. Ale chytili ho a poslali do Azkabanu…“

Zadívala sa na Harryho.

„A teraz Rookwood prezradil Voldemortovi, ako tú zbraň môže dostať?“

„Nepočul som celý rozhovor, ale tak to vyznelo,“ potvrdil Harry. „Rookwood tam kedysi pracoval… žeby tam Voldemort poslal Rookwooda?“

Hermiona prikývla, očividne ešte zahĺbená do myšlienok. Potom celkom nečakane povedala: „Ale ty si to nemal vidieť, Harry.“

„Čože?“ poznámka ho zaskočila.

„Máš sa predsa učiť, ako si uzavrieť myseľ pred takýmito vecami,“ povedala Hermiona odrazu prísne.

„Ja viem, ale…“

„Myslím, že by si mal robiť všetko pre to, aby si na to zabudol,“ rozhodne vyhlásila. „A odteraz by si sa mal na oklumencii usilovať trochu viac.“

Ten týždeň nebol ktovieaký. Harry dostal z elixírov dve ďalšie ‚H‘, stále bol ako na tŕní kvôli hroziacemu Hagridovmu prepusteniu a nemohol sa zbaviť myšlienok na ten sen – hoci pred Ronom a Hermionou to už nespomínal, lebo nechcel, aby mu Hermiona znova dohovárala. Veľmi si želal porozprávať sa o tom so Siriusom, ale to neprichádzalo do úvahy, a tak sa snažil zatlačiť to v mysli kamsi dozadu.

Lenže, nanešťastie, ani vzdialené zákutia jeho mysle neboli také bezpečné ako kedysi.

„Vstaňte, Potter.“

Dva týždne po sne o Rookwoodovi Harry znova precitol na zemi v Snapovej pracovni a usiloval sa vyjasniť si hlavu. Znova musel prežiť rad dávnych udalostí, o ktorých ani netušil, že ich ešte má uložené v pamäti. Väčšina súvisela s tým, ako ho Dudley a jeho banda ponižovali na základnej škole.

„Tá posledná spomienka, čo to bolo?“ spytoval sa Snape.

„Neviem,“ unavene vstával Harry. Bolo preňho čoraz ťažšie vyťahovať jednotlivé spomienky z prívalu obrazov a zvukov, ktoré Snape vyvolával. „Myslíte to, ako ma môj bratanec donútil postaviť sa do záchoda?“

„Nie,“ zašomral Snape. „Myslel som na toho muža kľačiaceho v tmavej miestnosti…“

„To… nič,“ zahováral Harry.

Snapove tmavé oči sa zavŕtali do Harryho očí. Harry si spomenul na profesorove slová, že pri legilimencii je dôležitý zrakový kontakt, zažmurkal a odvrátil sa.

„Ako sa ten muž a tá miestnosť ocitli vo vašej hlave, Potter?“ naliehal Snape.

„To…“ Harry hľadel všade inde, len nie na Snapa, „bol to… snívalo sa mi to…“

„Snívalo?“ opakoval Snape.

Chvíľu bolo ticho a Harry zatiaľ uprene hľadel na veľkú mŕtvu žabu v pohári s fialovou tekutinou.

„Viete, prečo sme tu, Potter?“ hlbokým, nebezpečným hlasom pripomenul Snape. „Viete, prečo obetujem svoje večery tejto úmornej práci?“

„Áno,“ meravo odvetil Harry.

„Pripomeňte mi, prečo sme tu, Potter.“

„Aby som zvládol oklumenciu,“ odpovedal Harry a teraz civel na mŕtveho úhora.

„Správne, Potter. Hoci ste možno tupý…“ Harry nenávistne pozrel na Snapa, „predsa som si myslel, že po vyše dvoch mesiacoch by ste mohli urobiť nejaký pokrok. Koľko ďalších snov o Temnom pánovi ste mali?“

„Iba jeden,“ zaklamal Harry.

„Možno,“ pripustil Snape a trochu prižmúril tmavé chladné oči, „možno vám vyhovujú také vidiny a sny, Potter. Možno sa vďaka nim cítite výnimočný, dôležitý?“

„Nie, to nie je pravda,“ ohradil sa Harry, vytrčil bradu a prstami pevne zovrel rukoväť prútika.

„To je dobre, Potter,“ chladne pokýval hlavou Snape, „pretože nie ste ani výnimočný, ani dôležitý a nie je vaša vec, aby ste zisťovali, čo Temný pán hovorí svojim smrťožrútom.“

„Nie… to je vaša práca, však?“ oboril sa naňho Harry.

Nechcel to povedať, vyletelo to z neho v hneve. Dlhú chvíľu na seba hľadeli a Harry bol presvedčený, že zašiel priďaleko. No Snape sa tváril zvláštne, skoro spokojne, keď odpovedal:

„Áno, Potter,“ oči sa mu leskli, „to je moja práca. A teraz, ak ste pripravený, začneme znova.“

Zdvihol prútik: „Jeden – dva – tri – Legilimens!“

Stovka dementorov sa vznášala k Harrymu ponad jazero v areáli… sústredene zvraštil tvár… blížili sa… zazrel tmavé diery pod ich kapucňami… a predsa videl aj Snapa, stál pred ním s očami upretými na jeho tvár a niečo si potichu mrmlal… a Snape bol čoraz jasnejší a dementori bledli…

Harry zdvihol prútik.

„Protego!“

Snape sa zatackal – prútik mu vyletel nahor, preč od Harryho a odrazu sa Harryho myseľ zapĺňala cudzími spomienkami: nejaký muž s krivým nosom kričal na zhrbenú ženu, z a t i a ľ čo malý tmavovlasý chlapec v kúte plakal… pubertiak s mastnými vlasmi sedel sám v tmavej spálni, mieril prútikom na strop a zostreľoval muchy… nejaké dievča sa vysmievalo zle živenému chlapcovi, keď sa márne pokúšal vysadnúť na vzpínajúcu sa metlu…

„DOSŤ!“