Harry Potter a Fénixov rád

Prvý zápas sezóny – Chrabromil proti Slizolinu – sa blížil, takže stretnutia DA museli odložiť, lebo Angelina trvala na takmer každodenných tréningoch. Skutočnosť, že metlobalový pohár sa tak dlho nekonal, značne zvýšila záujem a vzrušenie okolo nastávajúceho zápasu. Aj Bystrohlavčanov, aj Bifľomorčanov veľmi zaujímalo, ako dopadne, lebo, pravdaže, jedni i druhí budú tohto roku hrať s oboma družstvami. Hoci sa vedúci učitelia fakúlt súperiacich tímov pokúšali skryť to a patrične predstierali, že dôležitý je predovšetkým športový duch, rozhodne chceli, aby zvíťazil ich tím. Harry si uvedomil, ako veľmi profesorke McGonagallovej záleží na porážke Slizolinu, keď im týždeň pred zápasom nedávala úlohy.

„Myslím, že teraz toho máte dosť,“ povedala uznanlivo. Skoro nikto neveril vlastným ušiam, až kým nepozrela rovno na Harryho a Rona a nezačala im prísne dohovárať: „Zvykla som si vidieť metlobalový pohár vo svojej pracovni, chlapci, a veľmi nerada by som ho odovzdávala profesorovi Snapovi, takže využite ten voľný čas na tréning, dobre?“

Ani Snape nebol nestranný. Rezervoval metlobalové ihrisko na slizolinské tréningy tak často, že Chrabromilčania sa len s úzkosťami dostali k hre. A navyše bol hluchý k nesporným hláseniam, že Slizolinčania sa na chodbách pokúšajú napadnúť chrabromilských hráčov. Alicia Spinnetová skončila v nemocnici, lebo jej začalo rýchlo rásť také husté obočie, že nič nevidela a padalo jej až do úst, Snape tvrdil, že zrejme skúšala zaklínadlo na hustnutie vlasov, a výpoveď štrnástich svedkov, ktorí videli, ako slizolinský strážca Miles Bletchey na ňu v knižnici zozadu uvrhol zaklínadlo, si odmietol vypočuť.

Harry bol optimista, čo sa týkalo šancí Chrabromilu. Napokon, s Malfoyovým tímom doteraz nikdy neprehrali. Musel pripustiť, že Ron ešte stále nedosahuje Woodovu úroveň, ale mimoriadne sa usiluje, aby sa zlepšil. Jeho najväčšou slabosťou bolo, že po každej chybe strácal sebadôveru. Keď pustil gól, znervóznel a bolo pravdepodobné, že pustí aj ďalší.

Na druhej strane Harry videl niekoľko jeho fantastických zásahov, keď bol vo forme. Na jednom pamätnom tréningu visel na metle iba na jednej ruke, a napriek tomu odkopol prehadzovačku od bránky tak silno, že preletela cez celé ihrisko a preskočila cez strednú obruč na druhej strane. Spoluhráči tento zásah porovnávali s nedávnou akciou írskeho reprezentačného strážcu Barryho Ryana proti poľskému triafačovi Ladislawovi Zamojskému. Ešte aj Fred vyhlásil, že možno budú s Georgeom na Rona hrdí, a vážne sa zamýšľali nad tým, že priznajú príbuzenský vzťah, hoci sa ho štyri roky usilovali popierať.

Harryho trápilo iba to, nakoľko Ron podľahne taktike Slizolinčanov, ktorí sa ho usilovali znervózniť ešte pred zápasom. Harry, samozrejme, znášal ich posmešky štyri roky, takže šepkanie ako: „Hej, Poťko, v sobotu sa na teba chystá Warrington, vraj ťa sfúkne z metly,“ ho rozosmievalo, a nevyvolávalo v ňom strach.

„Warrington má takú slabú mušku, že by som sa skôr bál, keby mieril na niekoho vedľa mňa,“ odpovedal, načo sa Ron a Hermiona rozosmiali, zato zmizol úškrn z tváre Pansy Parkinsonovej.

No Ron nikdy nezvládal vytrvalé prívaly urážok, posmeškov a zastrašovania. Stačilo mu hocikde na chodbe stretnúť hráčov zo Slizolinu – niektorí už boli siedmaci a značne väčší ako on a tí si nikdy neodpustili zamrmlať nejakú nechutnú poznámku ako: „Rezervoval si si posteľ v nemocničnom krídle, Weasley?“ Nezasmial sa, ale mierne zozelenel. A keď Malfoy napodobnil, ako Ron pustil prehadzovačku (to v jeho blízkosti robil vždy), Ronovi očerveneli uši a ruky mu tak triasli, že mu z nich vypadávalo všetko, čo práve držal.

Október sa končil v zavýjaní vetra a vo vytrvalých dažďoch a prišiel november studený ako zmrznuté železo. Každé ráno silno mrzlo a chladný vzduch štípal na holých rukách a na tvárach. Obloha i strop Veľkej siene mali bledú, perlovosivú farbu, vrcholky hôr okolo Rokfortu pokrýval sneh a teplota v hrade tak klesla, že niektorí študenti cez prestávky medzi vyučovaním nosili na chodbách ochranné rukavice z dračej kože.

Ráno v deň zápasu bolo jasné a studené. Len čo sa Harry zobudil, pozrel na Ronovu posteľ a videl priateľa sedieť na posteli, rukami si objímal skrčené kolená a uprene hľadel do prázdna.

„Je ti niečo?“ spýtal sa.

Ron iba pokrútil hlavou. Harry si spomenul, že kedysi na seba nedopatrením uvrhol zaklínadlo dávenia a vracal slimáky – teraz bol rovnako bledý a potil sa ako vtedy, nehovoriac o tom, že čušal ako ryba.

„Musíš sa naraňajkovať,“ povzbudil ho Harry. „Poďme.“

Veľká sieň sa po ich príchode rýchlo napĺňala, rozhovory boli čoraz hlučnejšie a nálada búrlivejšia než zvyčajne. Pri slizolinskom stole hladina hluku náhle stúpla. Harry sa obzrel a videl, že okrem tradičných zeleno-strieborných šálov a klobúkov mal každý študent strieborný odznak v tvare korunky.