Harry Potter a Fénixov rád

Z nejakých dôvodov mnohí z nich zakývali Ronovi a vybuchovali salvami smiechu. Harry sa cestou pokúšal dovidieť na nápis na odznakoch, lenže chcel Rona odpratať od ich stola čo najrýchlejšie, takže sa nemohol zdržiavať čítaním.

Chrabromilský stôl, kde boli všetci v červeno-zlatom, ich búrlivo privítal, ale namiesto toho, aby to Ronovi zdvihlo náladu, zdalo sa, že prišiel aj o zvyšok sebadôvery; hodil sa na najbližšiu lavicu a tváril sa, akoby ho čakalo posledné jedlo v živote.

„Muselo mi preskočiť, keď som sa na toto dal,“ zašepkal chrapľavo. „Šibnúť.“

„Neblázni,“ Harry mu podal cereálie, „to bude dobré. Nervozita je normálna.“

„Som nemožný,“ chripel Ron, „mizerný hráč. Nemôžem hrať! Čo som si myslel?“

„Spamätaj sa,“ prísne mu dohováral Harry. „Mysli na to ako si minule iba nohou chytil gól, ešte aj Fred s Georgeom povedali, že to bolo fantastické.“

Ron obrátil k Harrymu zmučenú tvár.

„To bola náhoda,“ zašepkal nešťastne. „Neplánoval som to. Keď ste sa nepozerali, skĺzol som z metly, potom som rýchlo liezol naspäť a náhodou som kopol do prehadzovačky.“

„No,“ Harry sa spamätával z nepríjemného prekvapenia, „pár takých náhod a víťazstvo máme vo vrecku, nie?“

Hermiona a Ginny si sadli oproti nim s červeno-zlatými šálmi, rukavicami a rozetami.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa Ginny Rona, ktorý civel do zvyšku mlieka v miske od cereálií, akoby vážne uvažoval o tom, že sa v ňom pokúsi utopiť.

„Je len nervózny,“ povedal Harry.

„No to je dobrý znak. Ja mám pocit, že na skúškach človek nikdy nie je dobrý, keď predtým nie je trochu nervózny,“ úprimne vyhlásila Hermiona.

„Ahoj,“ ozval sa spoza nich nejasný a zasnený hlas. Harry zdvihol hlavu – od bystrohlavského stola prišla Luna Lovegoodová. Mnohí na ňu zvedavo hľadeli, niektorí si otvore na ňu ukazovali a smiali sa. Podarilo sa jej zohnať si klobúk levej hlavy v skutočnej veľkosti, a ten jej nebezpečne balansoval na hlave.

„Fandím Chrabromilu,“ oznámila a celkom zbytočne ukazovala na klobúk. „Pozrite, čo robí…“

Poklopkala klobúk prútikom. Otvoril papuľu dokorán vydal taký naozajstný leví rev, až všetci naokolo nadskočili.

„Dobré, však?“ tešila sa Luna. „Chcela som, aby hrýzol slizolinského hada, ale nebolo času. Tak teda veľa šťastia, Ronald!“ A odplávala.

Ešte sa celkom nespamätali zo šoku z Luninho klobúka a už sa k nim náhlila Angelina v sprievode Katie a Alicie, ktorej madam Pomfreyová, našťastie, vrátila obočie do pôvodného stavu.

„Len čo dojete, ideme rovno na ihrisko, obhliadneme terén a prezlečieme sa.“

„O chvíľku sme tam,“ ubezpečil ju Harry. „Iba Ron sa musí trochu najesť.“

Po desiatich minútach však bolo jasné, že Ron už nič do seba nedostane, tak si Harry pomyslel, že bude lepšie, ak ho odvedie dolu do šatní. Zdvihli sa od stola, zároveň však vstala aj Hermiona, chytila Harryho za ruku a odtiahla nabok.

„Nedovoľ, aby Ron videl, čo majú Slizolinčania na odznaku,“ zašepkala naliehavo.

Harry na ňu spýtavo pozrel, ale ona varovne pokrútila hlavou. Ron sa práve vliekol k nim a tváril sa ako stratený a zúfalý človek.

„Veľa šťastia, Ron,“ zaželala mu, postavila sa na prsty a pobozkala ho na líce. „Aj tebe, Harry…“

Po pár krokoch sa zdalo, akoby sa Ron trochu spamätal. Dotkol sa miesta na tvári, kde ho Hermiona pobozkala, a tváril sa zmätene, akoby si nebol celkom istý, čo sa práve stalo.

Zdalo sa, že je priveľmi roztržitý a nevšíma si, čo sa deje okolo neho, ale pri slizolinskom stole Harry vrhol zvedavý pohľad na odznaky v tvare korunky a tentoraz rozoznal slová na nich: Weasley je náš kráľ!

S nepríjemným pocitom, že to neveští nič dobré, odprevadil Rona cez vstupnú halu, dolu schodmi a von na ľadový vzduch.

Osrienená tráva im chrupčala pod nohami. Vôbec nefúkal vietor a obloha bola perlovobiela, čo znamenalo, že viditeľnosť bude dobrá a nebude ich oslepovať priame slnko.

Harry cestou dolu svahom vyratúval Ronovi tieto povzbudzujúce okolnosti, ale nebol si istý, či ho počúva.

V šatni sa Angelina, už prezlečená, rozprávala s ostatnými hráčmi. Harry a Ron si navliekli habity (Ron si ho chvíľu obliekal naopak, napokon sa nad ním zľutovala Alicia a pomohla mu), potom si sadli a počúvali posledné pokyny pred zápasom, pričom hukot hlasov vonku silnel, lebo z hradu sa na ihrisko valili davy študentov.

„Iba teraz som sa dozvedela konečnú zostavu Slizolinčanov,“ vravela im Angelina a pozrela na kus pergamenu. „Minuloroční odrážači Derrick a Bole odišli, ale zdá sa, že Montague ich, tak ako vždy, nahradil gorilami, a nie dobrými letcami. Sú to istí Crabbe a Goyle, o ktorých veľa neviem…“

„Ale my áno,“ povedali Harry s Ronom naraz.

„No podľa môjho prvého dojmu nemajú ani toľko rozumu, aby rozoznali predok metly od chvosta,“ vyhlásila Angelina a strčila pergamen do vrecka, „ale keď sa to tak vezme, vždy ma prekvapovalo, ako Derrick a Bole našli cestu na ihrisko bez značiek.“

„Crabbe a Goyle sú z rovnakého cesta,“ ubezpečil ju Harry.