Harry Potter a Fénixov rád

Bola už skoro polnoc, keď v ten večer Harry odišiel z pracovne profesorky Umbridgeovej a ruka mu tak silno krvácala, že šál, ktorým si ju obviazal, bol celý fľakatý. Predpokladal, že klubovňa už bude prázdna, ale Ron a Hermiona tam sedeli a čakali naňho. Tešil sa, že ich vidí, najmä keď Hermiona s ním tentoraz skôr súcitila a nekritizovala ho.

„Tu máš,“ ustarostene mu postrčila misku so žltou tekutinou. „Namoč si do toho ruku, je to roztok precedených z nakladaných výrastkov murtlapa, malo by to pomôcť.“ Harry si váhavo vložil krvácajúcu boľavú ruku do misky a pocítil úľavu. Krivolab sa mu privinul k nohám, nahlas priadol. Potom mu vyskočil do lona a usalašil sa tam.

„Ďakujem,“ vďačne vzdychol Harry a ľavou rukou škrabkal Krivolaba za ušami.

„Ja si aj tak myslím, že na toto by si sa mal sťažovať,“ potichu povedal Ron.

„Nie,“ ihneď zamietol Harry.

„McGonagallová by vyvádzala, keby vedela…“

„Áno, asi áno,“ skleslo súhlasil Harry. „A čo myslíš, ako dlho by Umbridgeovej trvalo vydanie ďalšieho dekrétu, podľa ktorého by každého, kto sa sťažuje na vrchného inkvizítora, ihneď prepustili?“

Ron otvoril ústa, že mu niečo odpovie, ale nič z nich nevyšlo, a po chvíli ich zase odovzdane zavrel.

„Je to strašná žena,“ ticho povedala Hermiona. „Strašná. Vieš, keď si prišiel, práve som hovorila Ronovi… musíme s tým niečo urobiť.“

„Ja som navrhol jed,“ zamračene vyhlásil Ron.

„Nie… myslela som niečo s tým, že je taká zlá učiteľka. Od nej sa nijakú obranu nenaučíme,“ vysvetľovala Hermiona.

„No dobre, ale čo s tým môžeme urobiť?“ zazíval Ron. „Už je neskoro. Dostala to miesto a zostane tu. O to sa Fudge postará.“

„No,“ opatrne začala Hermiona, „viete, ja som dnes rozmýšľala…“ letmo nervózne pozrela na Harryho a potom pokračovala: „rozmýšľala som, že… možno prišiel čas, aby sme… skrátka, mali by sme to robiť sami.“

„Čo by sme mali robiť sami?“ podozrievavo sa spýtal Harry s rukou stále namočenou v esencii z výrastkov murtlapa.

„Učiť sa obranu proti čiernej mágii,“ povedala Hermiona.

„Prestaň,“ zastonal Ron. „Chceš, aby sme robili ešte niečo navyše? Uvedomuješ si, že s Harrym zase zaostávame s úlohami, a to je len druhý týždeň?“

„Ale toto je oveľa dôležitejšie než úlohy!“ namietla Hermiona.

Harry a Ron na ňu vyvaľovali oči.

„Myslel som si, že v celom vesmíre nie je nič dôležitejšie než domáce úlohy!“ žasol Ron.

„Netrep, samozrejme, že je,“ nedala sa Hermiona a Harry s neblahým pocitom zbadal, že tvár sa jej odrazu rozžiarila zápalom, aký v nej zvyčajne vyvolával SOPLOŠ. „Ide o to, aby sme sa pripravovali na to, čo nás tam vonku čaká, ako povedal Harry na prvej Umbridgetkinej hodine. Aby sme si boli istí, že sa naozaj vieme sami ubrániť. Ak sa za celý rok nič nenaučíme…“

„Sami toho veľa neurobíme,“ porazenecky namietol Ron. „Dobre, môžeme si zaklínadlá vyhľadať v knižnici a vyskúšať ich prakticky…“

„Nie, súhlasím, že už sme prekonali úroveň, keď sme sa mohli veci učiť iba z kníh,“ vravela Hermiona. „Potrebujeme učiteľa, riadneho učiteľa, ktorý nám môže ukázať, ako používať zaklínadlá, a opravovať nás, ak to robíme zle!“

„Ak hovoríš o Lupinovi…“ začal Harry.

„Nie, nie, nehovorím o Lupinovi,“ krútila hlavou Hermiona. „Ten je príliš zaneprázdnený v ráde a okrem toho by sme sa s ním mohli stretávať nanajvýš cez rokvillské víkendy, a to nestačí.“

„Tak koho navrhuješ?“ mračil sa na ňu Harry.

Hermiona si zhlboka vzdychla.

„A nie je to jasné? Hovorím o tebe, Harry.“

Chvíľu bolo ticho. Za Ronom sa nočný vetrík zaprel do okenných tabúľ, tie zahrkotali a oheň zablikotal.

„O mne?“

„Hovorím o tom, že ty by si učil obranu proti mágii.“

Harry civel na ňu. Potom sa obrátil k Ronovi, pripravený, že si vymenia ironické pohľady, ako to niekedy robievali, keď Hermiona vymyslela niečo také za vlasy pritiahnuté ako SOPLOŠ. Na Harryho úžas sa však Ron tváril vážne. Trochu sa mračil, zjavne premýšľal. Potom vyhlásil: „To je nápad!“

„Čo je nápad?“ spýtal sa Harry.

„Aby si nás učil, ako sa to robí.“

„Ale…“

Harry sa usmieval, lebo si bol istý, že tí dvaja si z neho uťahujú.

„Ale ja nie som učiteľ, nemôžem…“

„Harry, na obrane proti čiernej mágii si najlepší z ročníka,“ tvrdila Hermiona.

„Ja?“ Harry sa uškŕňal ešte väčšmi. „Nie, nie som, porazila si ma v každom teste.“

„V skutočnosti ani nie,“ pokojne odvetila Hermiona. „V treťom ročníku si ma porazil – v jedinom ročníku, keď sme mali skúšky a učiteľa, ktorý ten predmet skutočne ovládal. Ale teraz nerozprávam o výsledkoch skúšok, Harry. Myslím na to, čo si urobil!“

„Ako to myslíš?“

„Vieš čo, ja si nie som istý, či by som chcel, aby ma učil niekto taký hlúpy,“ povedal Ron Hermione s úsmevom a potom sa otočil k Harrymu. „Tak rozmýšľajme,“ a urobil grimasu, ako keď sa Goyle sústreďuje. „Uch, prvý ročník – zachránil si Kameň mudrcov pred Veď-Vieš-Kým.“

„Ale to som mal šťastie,“ bránil sa Harry, „to neboli schopnosti…“

„Druhý rok,“ skočil mu do reči Ron, „si zabil baziliska a zlikvidoval Riddla.“

„Áno, ale keby sa nebol zjavil Félix, ja…“

„Tretí rok,“ pokračoval Ron hlasnejšie, „si zahnal stovku dementorov naraz…“