Harry Potter a Fénixov rád

„—a… ale… ale… počkajte!“ povedala odrazu profesorka Trelawneyová a pokúsila sa hovoriť svojím typickým nadpozemským hlasom, hoci mystický účinok trochu narušilo to, že sa triasla od hnevu. „Ja… ja… myslím, že predsa len vidím… niečo, čo sa týka vás… ale, cítim niečo… temné, smrteľné nebezpečenstvo…“

Profesorka Trelawneyová trasúcim sa prstom ukazovala n profesorku Umbridgeovú, ktorá sa na ňu naďalej milo usmievala a nadvihla obočie.

„Obávam sa… obávam sa, že ste vo veľkom nebezpečenstve!“ dramaticky zakončila profesorka Trelawneyová.

Nastalo ticho. Obočie profesorky Umbridgeovej zostávalo nadvihnuté.

„Dobre,“ povedala potichu a znova si niečo čmárala do bloku. „No ak je to naozaj to najlepšie, čo viete…“

Otočila sa a profesorka Trelawneyová stála na mieste ako skamenená a hruď sa jej prudko dvíhala. Harry zachytil Ronov pohľad a cítil, že Ron si myslí to isté: obaja vedeli, že profesorka Trelawneyová je stará podvodníčka, ale na druhej strane nenávideli Umbridgeovú tak veľmi, že boli na strane Trelawneyovej – teda až dovtedy, kým sa o chvíľku na nich dvoch nevrhla.

„Táák?“ povedala a netypicky rázne luskla Harrymu pod nosom dlhými prstami. „Ukážete mi, ako ste začali viesť denník snov?“

A kým veľmi nahlas interpretovala Harryho sny (pričom všetky, ešte aj tie, v ktorých jedol kašu, jasne predpovedali jeho hroznú a predčasnú smrť), jeho súcit s ňou slabol. Celý ten čas profesorka Umbridgeová stála kúsok od nich, robila si poznámky a len čo zazvonilo, zliezla po striebornom rebríku prvá a o desať minút už na nich čakala na hodine obrany proti čiernej mágii.

V učebni si pohmkávala a usmievala sa. Kým si Harry a Ron vyberali Teóriu magickej obrany, opisovali Hermione, ktorá mala aritmanciu, čo sa stalo na veštení, ale kým sa vôbec stihla na niečo spýtať, profesorka Umbridgeová ich vyzvala, aby sa utíšili, a zavládlo ticho.

„Prútiky preč—“ kázala všetkým s úsmevom a tí, čo si robili nejaké nádeje a vytiahli si ich, ich smutne vrátili do tašiek. „Keďže sme minulú hodinu sme dokončili prvú kapitolu, dnes si nalistujete stranu devätnásť a začnete druhú kapitolu Všeobecné obranné teórie. Rozprávať nebude potrebné.“ So širokým, spokojným úsmevom si sadla za stôl. Trieda si počuteľne vzdychla a všetci naraz otvorili stránku devätnásť.

Harry otupene premýšľal, či je v knihe dosť kapitol, aby im vystačili až do konca školského roka, a práve sa chcel pozrieť na stránku s obsahom, keď zbadal, že Hermiona zase zdvihla ruku.

Profesorka Umbridgeová si to všimla tiež a zdalo sa, že si dokonca vypracovala stratégiu na taký prípad. Namiesto toho, aby predstierala, že si Hermionu nevšimla, vstala, obišla predné lavice, až sa ocitla pred ňou, potom sa sklonila a šepkala tak, aby ju ostatní žiaci nepočuli. „O čo ide tentoraz, slečna Grangerová?“

„Ja som už druhú kapitolu prečítala,“ povedala Hermiona.

„Dobre, tak potom pokračujte treťou kapitolou.“

„Aj tú som čítala. Prečítala som celú knihu.“

Profesorka Umbridgeová zažmurkala, ale ihneď sa ovládla.

„Dobre, tak teda by ste mi mali vedieť povedať, čo Slinkhard hovorí v pätnástej kapitole o protizaklínadlách.“

„Hovorí, že protizaklínadlá sú nesprávne pomenované,“ odpovedala Hermiona bez váhania. „Tvrdí, že protizaklínadlo je iba termín, ktorý si ľudia vymysleli, aby ich zaklínadlá vyzerali prijateľnejšie.“

Profesorka Umbridgeová nadvihla obočie a Harry vedel, že ju to napriek tomu, že nechcela, ohúrilo.

„Ale ja s tým nesúhlasím,“ vyhlásila Hermiona. Profesorka Umbridgeová nadvihla obočie ešte trošku vyššie a jej pohľad bol výrazne chladnejší.

„Vy nesúhlasíte?“

„Nesúhlasím,“ potvrdila Hermiona, ktorá na rozdiel Umbridgeovej nešepkala, ale hovorila jasným hlasom, ktorý už vzbudil pozornosť ostatných žiakov. „Pán Slinkhard nemá rád zaklínadlá, však? Ale ja si myslím, že môžu byť veľmi užitočné, keď sa použijú na obranu.“

„Ó, áno?“ profesorka Umbridgeová zabudla na šepkanie a vystrela sa. „Ale, žiaľ, v tejto triede je dôležitý názor pána Slinkharda, nie váš, slečna Grangerová.“

„Ale…“ začala Hermiona.

„To stačilo,“ prerušila ju profesorka Umbridgeová, vrátila sa dopredu, postavila sa pred triedu a všetka veselosť, ktorú prejavovala na začiatku hodiny, bola preč. „Slečna Grangerová, strhávam Chrabromilu päť bodov.“

Ozvalo sa šomranie.

„Za čo?“ nahnevane sa spýtal Harry.

„Nemiešaj sa do toho!“ naliehavo mu šepkala Hermiona.

„Za rušenie mojej hodiny nezmyselnými otázkami,“ povedala profesorka Umbridgeová pokojne. „Som tu, aby som vás učila podľa ministerstvom schválenej metódy a jej súčasťou nie je povzbudzovanie študentov k vyjadrovaniu vlastnej mienky o veciach, ktorým sotva rozumejú. Vaši predchádzajúci učitelia na tomto predmete vám možno dali väčšiu voľnosť, ale ani jeden z nich – možno s výnimkou profesora Quirrella, ktorý sa aspoň obmedzil na témy primerané veku – by neprešiel inšpekciou ministerstva…“

„Áno, Quirrell bol skvelý učiteľ,“ povedal Harry nahlas. „Mal len jeden drobný nedostatok, že mu vzadu na hlave trčal lord Voldemort.“