Harry Potter a Fénixov rád

Harry sa neisto zamrvil na stoličke. „Pamätáte sa, hovoril som, že som pritom mal veľké šťastie?“

‚Áno, Harry,“ opatrne pritakala Hermiona, „ale napriek tomu nemá zmysel predstierať, že nie si dobrý v obrane proti čiernej mágii, lebo si. Ty jediný si vlani dokázal odvrátiť Imperius, vieš vyčariť Patronusa a vieš všeličo, čo nedokážu ani dospelí čarodejníci. Viktor vždy hovoril…“

Ron sa tak bleskovo otočil k nej, až sa zdalo, že si vylomí krk. Pošúchal si ho a vyhŕkol: „Áno? A čo také Viki povedal?“

„No, no,“ otrávene ho chlácholila Hermiona. „Povedal, že Harry vie robiť veci, ktoré nevie ani on, a to už bol v poslednom ročníku na Durmstrangu.“

Ron sa podozrievavo pozrel na Hermionu.

„Hádam s ním ešte neudržuješ kontakty?“

„No a čo ak udržujem?“ pokojne odvetila Hermiona, hoci tvár jej trochu zružovela. „Môžem si s niekým dopisovať, keď—“

„On si nechcel s tebou iba dopisovať,“ obviňujúco vyhlásil Ron.

Hermiona prudko pokrútila hlavou a ignorujúc Rona, ktorý z nej nespúšťal oči, sa Harryho spýtala: „Tak čo myslíš? Budeš nás učiť?“

„Len teba a Rona, áno?“

„No, trošku nervózne začala Hermiona. „Nieže teraz začneš vyvádzať, Harry, prosím ťa… ale vážne si myslím, že by si mal učiť každého, kto sa chce učiť. Hovoríme o tom, že sa budeme brániť pred Vol-Voldemortovi. Och, Ron, prestaň. Bude to nespravodlivé, ak nedáme šancu aj iným.“

Harry nad tým chvíľu uvažoval a potom povedal. „Ale pochybujem, že by niekto okrem vás chcel, aby som ho učil ja. Som cvok, zabudla si?“

„Myslím, že by ťa prekvapilo, koľko ľudí by si ťa rado vypočulo,“ vážne povedala Hermiona. „Pozri,“ naklonila k nemu a Ron, ktorý ju stále zamračene sledoval, sa priklonil tiež, „vieš, že prvý októbrový víkend ideme do Rokvillu? Čo keby sme ostatným záujemcom povedali, že sa tam stretneme a porozprávame o tom?“

„Prečo to musí byť mimo školy?“ spýtal sa Ron.

Hermiona sa vrátila k nákresu čínskej žuvacej kapusty. „Lebo si myslím, že Umbridgeová by sa veľmi nepotešila, keby zistila, na čo sa chystáme.“

Harry sa na víkendový výlet do Rokvillu tešil, ale jedna vec ho trápila. Odvtedy, čo sa Sirius začiatkom septembra zjavil v ohni, vytrvalo mlčal. Harry vedel, že ho nahnevali, keď nesúhlasili s jeho návštevami, no aj tak sa občas obával, že hodí opatrnosť za hlavu a príde aj tak. Čo by robili, keby sa k nim na rokvillskej ulici prirútil veľký čierny pes, možno rovno pod nosom Draca Malfoya?

„Nemôžete mu vyčítať, že sa chce dostať von a prejsť sa,“ obhajoval ho Ron, keď sa Harry s ním a Hermionou podelil o svoje obavy. „Vyše dvoch rokov je na úteku, nie? A viem, že to určite nebola žiadna zábava, ale aspoň bol voľný. Lenže teraz je celý čas zavretý s tým hrozným domácim škriatkom.“

Hermiona sa na Rona zamračila, ale inak to znevažovanie Kreachera prešla bez poznámky.

„Problém je v tom,“ vysvetľovala Harrymu, „že kým sa V-Voldemort – och, prepánajána, Ron – otvorene neukáže, Sirius sa musí ukrývať, nie? To hlúpe ministerstvo si neuvedomuje, že je nevinný, kým sa nepresvedčí, že Dumbledore im po celý čas hovoril pravdu. A keď tí blázni znova začnú chytať skutočných smrťožrútov, bude jasné, že Sirius k nim nepatrí… Veď nemá ani znamenie.“

„Ja si nemyslím, že bude taký hlúpy a ukáže sa,“ povzbudzujúco uvažoval Ron. „Dumbledore by sa naštval, keby to urobil, a Sirius Dumbledora poslúcha, aj keď sa mu nepáči, čo hovorí.“

Harry sa neprestal tváriť znepokojene, a tak Hermiona povedala: „Počuj, sondovali sme s Ronom medzi ľuďmi, o ktorých sme si mysleli, že by sa možno chceli naučiť nejakú skutočnú obranu proti čiernej mágii, a zopár ich prejavilo záujem. Povedali sme im, že sa stretneme v Rokville.“

„Dobre,“ nesústredene prikývol Harry, lebo Sirius mu stále nešiel z hlavy.

„Netráp sa tým, Harry,“ potichu povedala Hermiona. „Aj bez Siriusa máš toho dosť.“

Mala, samozrejme, pravdu. Domáce úlohy ledva stíhal, hoci už bol na tom oveľa lepšie, než keď trávil každý večer po škole u Umbridgeovej. Ron zaostával dokonca väčšmi než Harry, lebo kým obaja trénovali dva razy do týždňa, Ron mal aj povinnosti prefekta.

Hermiona, ktorá mala viac predmetov ako oni dvaja, však nielenže vždy dokončila všetky svoje úlohy, ale našla si aj čas, aby plietla domácim škriatkom oblečenie. Harry musel priznať, že sa zlepšila – už sa skoro dali rozoznať klobúky od ponožiek.

V deň, keď mali ísť do Rokvillu, svitlo jasné, ale veterné ráno. Po raňajkách sa zoradili pred Filcha, ktorý kontroloval mená na dlhom zozname tých študentov, čo dostali od rodičov alebo poručníkov povolenie navštíviť dedinu. Harry mal trochu výčitky svedomia, že keby nebolo Siriusa, nemohol by ta ísť vôbec.

Konečne pristúpil k Filchovi a školník začal silno poťahovať nosom, akoby sa pokúšal na Harrym niečo vyňuchať. Potom krátko prikývol, pričom sa mu sánka zatriasla. Harry šiel ďalej a po kamenných schodoch zišiel von do chladného slnečného dňa.

„Prečo ťa Filch oňuchával?“ spýtal sa Ron na širokej príjazdovej ceste k bráne.

„Asi kontroloval, či nezacíti hnojové bomby,“ zasmial Harry. „Zabudol som vám povedať…“